Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Katarína Uhrová | 28.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Rok názorového luxusu

Blank

Na Filmovej fakulte VŠMU sme sa síce veľa smiali, obyčajne preto, lebo nám neostávalo nič iné, a najčastejšie zo zúfalstva nad vlastnou neschopnosťou, ale vecí, z ktorých by sme si odpálení ľahli na zem a už nikdy nepotrebovali vstať, sa nám za tých päť rokov príliš neušlo. Jedna taká predsa len zhruba pred mesiacom nastala, paradoxne v deň štátnic. Moju poznámku o ich priebehu, keď už bolo po všetkom, na pozadí tradične páchnucich záchodov, fascinujúco zhodnotil pán profesor režisér Stanislav Párnický takto: Vieš, ono je to preto, že väčšina ľudí na tejto škole nemá názorový luxus. Tou väčšinou myslel svojich kolegov a kým som zotrvávala nemo užasnuto v kolenách, nahlas som dodala, že to isté sa týka aj študentov, a potichu dúfala, že tí, na rozdiel od pedagogických autorít, snáď ešte budú mať čas a šancu tento deficit dohnať. Ak by ste chceli čaro tejto situácie pochopiť a precítiť úplne ako ja, museli by ste poznať aj pozadie a súvislosti, síce dôležité, nie však tu a teraz. Tu a teraz ide skôr o výstižnosť uvedeného termínu.

Keď ma pred rokom Rado nalomil, aby som ho vystriedala v tomto magazíne, bola to viac z núdze cnosť než nadšené kývnutie vysnívanej ponuke. S mojimi pseudočiernymi EMO sklonmi a averziou voči kolektívnym športom som očakávala prudko rýchle nabitie úst. Tento prístup som si statočne držala aj po úvodnom maili, ktorým ma tu všetci zabehaní privítali, hoci som si musela priznať, že noví kolegovia ma naozaj spontánne pobavili. Pred chvíľou som si ho vyfiltrovala v pošte a už sa len bavím na tom, ako sa každý člen redakcie vtedy exponoval preň typickým spôsobom. Dnes, keď mám zo všetkých oveľa viac, viem, že Elenka, to je hlavne starostlivosť s noblesným nadhľadom a až neskutočná otvorenosť voči mojim bezpointovým úletom. Jurko rovná sa filmy, na ktoré by sme sa, vďaka totálne odlišnému vkusu, spolu nikdy nevybrali, ktoré sa s ním ale dali úžasne rozoberať. O Eve sa mi raz dokonca, v čase kulminujúcej osobnej krízy, snívalo; spôsobom, akým sen vyložila, mi vtedy masívne pomohla, ani nevie. Ďalej korektorka Borka so svojou nekonečnou trpezlivosťou akceptovať moje do poslednej chvíle prepisované texty. Adminka Lesana s nekonečne citlivými nervami na moje nepozornosti a nepresnosti. Rovnako nekonečná expresnosť grafičky Slávky, s ktorou zakaždým spracovala erárne obrázky dodávané mojím ležérnym tempom.

Títo ľudia mi za ten rok napísali stovky, doslova, ďalších mailov. Dennodenne sme sa hromadne rozprávali a zabávali súčasne. Boli vtipní, vážni, ironickí, smutní, výstižní a pravdiví. Ešte lepšie veci sme si nechávali na pravidelné spoločné obedy. Jediné, čo ľutujem, pretože inde a inak – nakoniec vždy niečo bude, je, že sa k vám, vážení čitatelia, tieto maily, ktoré všetky publikované texty strčia do vrecka, nedostali, a že ste sa osobne nestretávali s ich autormi. S názorovým luxusom v nich, teda v takej intenzívne sústredenej podobe. Ten mi bude chýbať najviac a najviac zaň všetkým zúčastneným ďakujem.   

Okrem kompletnej redakcie je tu potom luxus ďalších ľudí objavený za tých pár mesiacov vďaka Stationu. BarborinZuskin, ktoré písali, keď som ja nestíhala. Takisto všetkých postupne zhromaždených chalanov, s ktorými sa výborne spolupracovalo. Najradšej budem, keď si Feefoo, Miloš, Renat, Matej, Marek, Filip a Mišo čo najrýchlejšie nájdu miesto, kde ich budete môcť znova pravidelne čítať. Ak by vám hudba, o ktorej sme tu spolu písali, náhodou chýbala, odkazujem vás na spriatelený www.exitmusic.sk.

A keď už teda všetkým ďakujem, tu a teraz sa za posledný rok chcem ešte aj mamine, Sumcovi, Zuzane Gindl-Tatárovej a Samuelovi Jaškovi, lebo vieme svoje.

Punk as hell.


Katarína Uhrová  viac od autora »
Vaše reakcie [5]
:: Súvisiace reklamné odkazy