Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ľuboš Vodička | 25.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Vedecko-romantická pamiatková ochrana je bez úradníkov nanič

Blank

Ak bude niekto v budúcnosti pripravovať dejiny pamiatkovej ochrany, možno s prekvapením zistí, aký bol rok 2008 bohatý na spoločensko-politické kauzy spojené s kultúrnymi pamiatkami. Industriálna architektúra v Bratislave, január 2008 – zbúraná továreň Kablo. Predaj kaštieľa vo Veľkých Levároch, máj 2008, cena pravdepodobne podhodnotená, (ne)známy kupec? Fara v Žiline, júl 2008, budova z 18. storočia nemá cenu, lebo investor prisľúbil postaviť modernú repliku? Každej kauze sa médiá dostatočne široko venovali. Každá kauza verejnou mienkou takmer nepohla. Veď šlo len o panské huncútstva, tak prečo sa vzrušovať! Kaštieľ vo Veľkých Levároch ostal, a asi aj ostane stáť. Preto sa naň pozrieme.

Za súčasnou podobou kaštieľa stojí zemepán, viedenský arcibiskup a kardinál Žigmund Kolonič (1677 – 1751). Často sa používa aj forma mena Kolonich. Zaujímavé je, že okrem histórie obce Veľké Leváre o tomto vo svojej dobe veľmi bohatom a významnom pánovi zdroje mlčia. Všeobecne sa spomína Leopold Kolonič (1631 – 1707), uhorský cirkevný a krajinský hodnostár. Podobne ako Žigmund, mal úspešnú cirkevnú kariéru. Stal sa ostrihomským arcibiskupom a uhorským primasom. Rod Koloničovcov pochádzal z Chorvátska. Začiatkom 15. storočia sa jeho členovia presídlili do Štajerska a Rakúska, aby unikli tureckému nebezpečenstvu. Koncom 16. storočia sa niektorí usadili v Uhorsku a na území dnešného Slovenska. V dnešnej literatúre sa môžeme dozvedieť, že rod vymrel po meči v roku 1874. Táto informácia je veľmi zaujímavá, pretože Žigmund Kolonič, posledný pôvodný mužský potomok rodu, údajne v roku 1728 s povolením cisára adoptoval manžela svojej sestry Eleonóry, Ladislava Zaya z Uhrovca preto, aby nezaniklo meno slávneho rodu. Hoci rod nakoniec vymrel, za zmienku určite stojí, že v Bratislave na nádvorí starej radnice sú umiestnené kópie pôvodných erbov Leopolda Koloniča a Jána Heinricha Koloniča. Ľahko ich spoznáte podľa toho, že v ich strede sa vždy nachádza koleso i ďalšie prvky.

 
  

Poschodový trojkrídlový objekt s čestným nádvorím postavili na starších gotických a renesančných základoch. Veľmi pekne zachované barokové fasády sú rytmicky členené štukovými rámami. V hlavnom krídle vedie z vestibulu slávnostné schodište do prevýšenej sály. Jej stropy, ako aj stropy susedných miestností, sú zdobené štukovými ornamentmi. Autorky turistického lexikónu Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, Eva Križanová a Blanka Puškárová, uvádzajú, že z kaštieľa do parku vedie terasa a schodište so stĺpikovou balustrádou a vázami. Pravdepodobne je to jedna z mála vecí, ktorá doplatila na to, že v tomto objekte viac ako polstoročie fungoval psychiatrický liečebný ústav. Terasa a schodisko pri kaštieli nie sú. Impozantný a dosť zanedbaný anglický park s rozlohou niekoľkých hektárov ostal zachovaný.

Žigmund Kolonič sa zaslúžil aj o výstavbu tunajšieho kostola Mena Panny Márie. Dvojvežová baroková stavba dominuje okoliu. Samotné veže merajú 46 metrov. Interiér je dostatočne veľký na to, aby bez problémov poňal tritisíc ľudí. Veľké Leváre sa pýšia aj najväčším habánskym dvorom v strednej Európe. Ide o súbor budov habánskej osady. Škoda len, že v tzv. Izerovom dome (dom č. 78) už dávno nefunguje Múzeum habánskych remesiel.

  
  

Poznámkou o ďalšom zaniknutom múzeu na Slovensku by sa prakticky mal skončiť posledný fototrip pripravený pre Station.sk.

Nedalo mi však nevyužiť príležitosť a nepozrieť sa trochu späť a nenapísať niečo o pamiatkovej ochrane na Slovensku. Na úroveň špecializovanej štátnej správy bola povýšená v roku 2002 (zákonom č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu). Samozrejme, že nešlo o prvú zákonnú úpravu. Tá vznikla pre naše územie už na konci 19. storočia v podobe jedného zo zákonných článkov Rakúsko-Uhorska.

Akú má však skutočnú podobu? Z mojich skúseností by som povedal, že vedecko-romantickú. Tá vedecká, charakteristická pre pamiatkové ústavy fungujúce do roku 2002, slávi úspechy ešte aj dnes. Stačí si pripomenúť, že tento rok, vďaka skutočne kvalitnej práci najmä riaditeľa Krajského pamiatkového úradu Žilina, pána Miloša Dudáša, bolo zapísaných osem drevených kostolov na Slovensku do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Aký obrovský úspech to je, si uvedomil len málokto. Pôvodný projekt totiž mali predkladať spolu s nami aj Poliaci a Ukrajinci. Tí to vzdali. My sme vyhrali.

Pre porovnanie, s projektom zápisu Komárňanskej pevnosti, na ktorom sa podieľalo aj Maďarsko, sme neuspeli. A o sile maďarskej medzinárodnej lobby, aj na úrovni UNESCO, netreba pochybovať. To je vedecká časť. Čo myslím pod časťou romantickou? Žiaľ, na jej mieste by sa malo nachádzať slovíčko úradnícka. Nenachádza sa.

Dnešnej pamiatkovej ochrane zúfalo chýbajú výkonní štátni úradníci. Znie to smiešne, najmä ak si slovo úradník každý vykladá ako synonymum nadávky. Ale keď zistíte, že architekti, historici umenia, archeológovia, etnografi zúfalo tápu v zákonoch a paragrafoch, nevyužívajú ani len zákonné zmocnenia, ktorými disponujú, pretože tomu nerozumejú, úsmev nad „nadávkou“ úradník sa vytratí.

Ťažko sa odborníkovi argumentuje, keď proti nemu stojí dobre platený právnik zastupujúci developera, ktorý sa s úsmevom hladného žraloka pýta na podrobnosti procesu správneho konania a dožaduje sa uplatnenia návrhov v správnom konaní v deň uplynutia lehoty pre vydanie rozhodnutia. Ťažko sa zamestná právnik ako pamiatkar, keď jeho nástupný plat, podobne ako plat jeho kolegov, sa pohybuje okolo 10-11-tisíc korún (cca 365 eur). To chce veľký zmysel pre romantiku. Ako obyčajne, chyba je v ľuďoch. A ľudia vytvárajú systém. Veď predsa každý dospelý občan tejto republiky má volebné právo.


Ľuboš Vodička  viac od autora »
Vaše reakcie [7]
:: Súvisiace reklamné odkazy