Malý, ale dobrý Artfilm

Od 27. júna do 6. júla sa konal šestnásty ročník Medzinárodného filmového festivalu Artfilm. Paralelne sa v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach premietlo množstvo rôznorodých zahraničných i slovenských snímok, ktoré dopĺňal rovnako pomerne pestrý sprievodný program. 

Niekoľkoročná tradícia zanechala na tomto podujatí kvalitatívnu stopu, návštevníkov však bolo stále málo. Prostredie kúpeľov ponúklo príjemnú, možno až komorne pokojnú alternatívu voči megalomanským letným festivalom majúcim často až stresujúci rozmer. Žeby handicap? Skutočne dnes dokážeme vnímať a pociťovať iba silné, intenzívne zážitky, alebo vieme oceniť aj subtílnejšie a menej agresívne verzie?

Filmové médium v súčasnosti nachádza svoje uplatnenie skôr v privátnej sfére. Dopomohol tomu predovšetkým internet, ktorý však v mnohých ohľadoch akoby len ospravedlňoval usadenú ľahostajnosť a lenivosť potenciálneho diváka. Kde teda boli všetci tí mladí, všetci študenti, ktorým tento rok Artfilm vyšiel v ústrety a ponúkol im filmovú promenádu úplne zadarmo?

Škoda. Na Artfilm sa určite oplatilo ísť. Diváci mohli vidieť 185 filmových predstavení snáď zo všetkých kútov sveta, klasiku aj novinky, snímky krátke, celovečerné, dokumentárne i animované. Štyri festivalové kiná sa na celý jeden týždeň – od soboty do nedele – opäť stali dejiskom kvalitného, nekomerčného „príbehu svetového filmu“. Dve kiná v Trenčíne, dve v Tepliciach, plus námestia a kluby ponúkajúce osviežujúci únik z filmového maratónu v podobe koncertov, výstav, ako aj divácky pútavých stretnutí s ocenenými hercami či režisérmi.

Na Moste slávy si tento rok cenu Hercova misia prevzal a mosadznú dosku so svojím menom upevnil slovenský herec Ivan Palúch, ktorého poznáme z filmov Markéta Lazarová, Morgiana, Princ Bajaja či Pacho, hybský zbojník. Festival ponúkol z jeho diela jednak koprodukčnú snímku Čoskoro bude koniec sveta (1968), v ktorej si zahral po boku Annie Girardotovej jednu z hlavných postáv, a jednak spomínanú Markétu Lazarovú (1967), natočenú režisérom Františkom Vláčilom na motívy rovnomennej Vančurovej predlohy. 

V roku, keď Palúch natáčal Markétu Lazarovú, sa v Taliansku narodila Chiara Caselliová. Tá si rovnakú cenu na Artfilme prevzala hneď prvý deň, v sobotu. Jej herecké dispozície prezentoval film Za mrkami (1995), ktorý netradične spolurežírovali Michelangelo Antonioni a Wim Wenders. O nič menším lákadlom nebol ani egyptský herec Omar Sharif, ktorého si návštevníci mohli pozrieť v snímkach Doktor Živago (1965) a Môj učiteľ Ibrahim (2003). 

Osobitnú pozornosť si zaslúži šarmantná, naďalej očarujúca nórska herečka a neskôr aj režisérka Liv Ullmannová, ktorú vo svete filmu preslávili kongeniálne diela Ingmara Bergmana. Festival ju predstavil práve v jeho Hodine vlkov (1967) a Persone (1966), ktorú herečka sama uviedla a vkusne okorenila príbehmi spoza opony. Cenu Zlatá kamera si tento rok odniesol svetoznámy poľský režisér Krzysztof Zanussi, ktorého dielo si rovnako bolo na festivale možné pozrieť.

Filmových ocenení bolo hneď niekoľko. Od Ceny primátora mesta Trenčianske Teplice, ktorú získal nový slovenský film Juraja Lehotského Slepé lásky (2008), až po Hlavnú cenu Modrý anjel, ktorá bola tento rok udelená dvom filmom. Učebnica na leto (2008) tureckého režiséra Seyfiho Teomana ponúkla minimalistickú sondu do každodenného a zdanlivo banálneho života tureckej rodiny v malom provinčnom mestečku. Len tretí film talentovanej holandskej režisérky Nanouk Leopoldovej s názvom Wolfsbergen (2007) rovnako reflektuje problematiku súčasnej rodiny a jej troch generácií, pričom ho filmová kritika pochvalne prirovnáva k filmom Ingmara Bergmana. 

Okrem ocenených a klasických nestarnúcich filmov nesúcich trvalú hodnotu stojí za zmienku aj citlivá sugestívna snímka izraelského režiséra Erana Riklisa s názvom Citrónovník (2008), ktorá sa na festivale objavila v sekcii Panoráma východu. Film rozpráva príbeh palestínskej vdovy Salmy, ktorá na pozadí absurdnej, miestami až bizarnej situácie na Strednom východe prichádza o jediné, čo vo svojom živote má – o svoj citrónovníkový sad zdedený po otcovi. Dávid verzus Goliáš a množstvo odkrývajúcich sa významových vrstiev. Film rovnako hodný zvýšenej pozornosti. Jeden z tých, na ktoré sa nezabúda.