Prisťahovalcom v digitálnej krajine

Písali sme s kolegom Filipom materiál o internete a jeho používateľoch. Kolega celkom kategoricky zaradil každého užívateľa nad dvadsaťšesť rokov do skupiny ľudí, ktorí nerozumejú technológiám a internetu. Filip má 25 rokov.

Mimoriadne som sa urazila a nazvala ho totálnym ignorantom, ktorý si myslí, že história sa začala až jeho narodením a predtým ľudstvo liezlo po stromoch. Ja sama som sa učila počítače programovať v čase, keď ešte on ani nebol na svete! Nikdy som síce nič veľké nenaprogramovala, ale dôležité je, že som cez to pochopila logiku digitálneho sveta. A aby som Filipa úplne dorazila, pripomenula som mu, že v čase, keď on dostával svoj prvý občiansky preukaz, ja som už publikovala svoje prvé internetové texty a šéfovala celému oddeleniu, čo tie stránky programovalo. Mne nikto nebude hovoriť, že nerozumiem technológiám a internetu!

Ešte chvíľu sme sa doťahovali a ja som sa cítila ako morálny víťaz. Lenže o pár hodín mi ktosi poslal video, ktoré bolo treba umiestniť na internet, ale v zlom formáte. Zúfalo som hľadala niekoho, kto s tým má skúsenosti, kto to vie dať do správneho formátu, nikto taký vo firme nebol. Iba Filipov rovesník. Zadal do googlu štyri slová: free mpeg to flv. O chvíľu bolo všetko urobené.

Filip má pravdu, uznávam. Ľudia nad dvadsaťpäť rokov nerozumejú technológiám. Niežeby sa nedokázali naučiť celkom slušne ich používať. Problém je v tom, že my sme ich nenasávali s materským mliekom, a tak nám nie je prirodzené ich používať. Ak niečo nevieme, nenapadne nám okamžite ako jediný zdroj použiť google, radšej sa opýtame kolegu, siahneme po slovníku či encyklopédii, tí zdatnejší použijú internetovú verziu slovníka či encyklopédie. Nenecháme sa pri inštalovaní nového programu viesť pokynmi, ale študujeme manuál. Dôležité dokumenty a e-maily si tlačíme na papier a zakladáme do zložiek, tlačíme si na papier všetko, na čo sa potrebujeme pri čítaní sústrediť. Chápete ten jemný rozdiel?

Sme jednoducho prisťahovalcami v digitálnom svete. Digital immigrants. Filip a ľudia mladší od neho sú digitálni domorodci – digital natives. Na tieto dva odborné termíny, dnes mimoriadne populárne v odborných kruhoch a na konferenciách všetkého druhu, ma upozornila moja sestra, navrátivšia sa práve z nejakej knihovníckej konferencie. Vygooglila som si, že ich do používania zaviedol Marc Prensky, spisovateľ, konzultant, vizionár a inovátor vzdelávania.

Prensky tvrdí, že študenti sú dnes celkom iní ako tí, pre ktorých bol vytvorený súčasný systém vzdelávania. Jasné, každá generácia sa odlišuje od tej predošlej, inak sa oblieka, inak hovorí, iné veci zbožňuje a nenávidí. Ale táto generácia je prvá, ktorá vyrastala odmalička s digitálnymi technológiami – videohrami, počítačmi, videokamerami, digitálnymi prehrávačmi, mobilnými telefónmi atď. Priemerný absolvent americkej strednej školy strávil menej než 5 000 hodín svojho života čítaním, ale viac než 10 000 hodín hraním videohier. Počítačové hry, internet, e-mail sú integrovanou súčasťou ich životov, takže spôsob, akým spracúvajú informácie a premýšľajú, je úplne odlišný od predošlých generácií.

Tí, ktorí v tomto svete nevyrastali, sú prisťahovalci a tak ako všetci prisťahovalci, nech sa akokoľvek snažia osvojiť si cudzie prostredie a naučiť sa cudzí jazyk, stále zostávajú jednou nohou vo svojej starej vlasti – v nedigitálnej minulosti.

Moderní vedci, marketéri aj myslitelia sa teraz intenzívne zaoberajú tým, aká je táto nová generácia, ako jej porozumieť, ako ju novým spôsobom učiť potrebné veci, aj ako ju reklamne či mediálne oslovovať.

Kto sa však zaoberá nami, úbohými digitálnymi imigrantmi?

Možno by sme si mohli vziať ponaučenie od skutočných imigrantov. Keď tak rozmýšľam, ktorí z mojich známych sa v zahraničí najlepšie uchytili a ktorí sú so svojím pobytom v cudzine najviac spokojní, tak sú to tí, ktorí zostali sami sebou. Tí, čo sa dokázali naučiť všetko potrebné, aby slušne prežili, ale nikdy sa nesnažili nasilu zapadnúť a prispôsobiť sa.

Písané pre júlové Nota Bene.