Múzeum môjho života

Moja prvá láska J. často hovorila o regrese. Bolo to jej osobné vysporadúvanie sa s problémami. Keď jej bolo smutno, zaľahla do postele s knižkou o včielke Máji, ktorú čítala ako malá a na chvíľu a čiastočne sa tak ukryla do obdobia svojho detstva. Nemala len včielku Máju, ale aj mayovky, rozprávky na platniach a veľa iných mne neznámych vecí. Tiež som neskôr z police vyberal knihy z môjho detstva. Detstvo je ako krajina, z ktorej som musel odísť a ostali mi rôzne fragmenty ako napríklad staručká knižka indiánskych rozprávok. V tej som dokonca našiel moju perokresbu apačského kanoe z čias, keď som mal asi šesť rokov.

Niekedy sa vraciam k J. prostredníctvom hudby, ktorú sme spolu počúvali na jej starom gramofóne. Objednal som si cez internet vinyl Cyrano z predmestia. Tento muzikál v sedemdesiatych rokoch stvorili Varga a Hammel spolu s Peterajom a Štrasserom. Síce som si dotyčný nosič nemal na čom pustiť, ale aspoň mi ozdobil policu. Mám rád staré veci, a tak sa na tú platňu aspoň dívam. O niekoľko mesiacov som uvidel v trafike tento muzikál na cédečku. Bol ako príloha k jedným novinám. Samozrejme som si ho kúpil, aby som svoje spomienky premenil na audio vnem. Cyrana počúvam aj teraz. Najradšej mám pätnástku. Pieseň o smútku.

V policiach sa to len hemží vecami, ktoré mi pripomínajú minulosť. Ako moje osobné malé múzeum. Svietnik z Tunisu, keramický hrnček z Bulharska, durmanové mydlo s grafikou Alfonza Muchu, bodkované vrecko na čaj, maturitné oznamká, žlté tričko s pásovcom. Veľa týchto vecí vo mne už nevzbudzuje nič, ale niektoré pri upratovaní poťažkám a pohladím a je mi smutno. Iné len chytím a položím. Možno si to raz v hierarchii dôležitosti vymenia a možno nie.

Úplne hore na vrchnej polici je položený starý čiernobiely televízor značky Satelit. Maličký, s vypuklou obrazovkou a celý červený. Patril krstnej mame môjho dedka. Volala sa Adelka a ja som ju volal teta Adelka. Pamätám si, že na tej malej telke som u tety Adelky pozeral finále majstrovstiev sveta vo futbale. Hrali Taliani s Nemcami a tuším Roberto Baggio nepremenil penaltový kop, a tak vyhralo Nemecko. Príliš sa vo futbale nevyznám, ale myslím, že to bolo takto. Teta Adelka pozerala so mnou, aj keď ju futbal vôbec nezaujímal a jedla pri tom veľké žlté kukuričné chrumky. Taliani boli modrí, Nemci bieli, takže sa dali aj na čb televízore dobre rozoznať. O LCD obrazovkách nemal nikto ani poňatia. Len babka mala Rubin Tesla a to už bolo o niečo lepšie. Aj včera som pozeral ME vo futbale a myslel som na to. Spomenul som si ešte, ako som sa díval na futbal s dedkom a zaspával pri fanúšikovských choráloch. Zapamätal som si iba tie štvorité tiene hráčov, pochádzajúce z osvetlenia štadiónu umiesteného v jeho rohoch.

Hovorí sa, že nie je dobré žiť v minulosti, ale každý nejakú má. Freud povedal, že sme deťmi nášho detstva. Aj táto chvíľa je už minulosťou a závisí od nej budúcnosť. Všetko nakoniec odpláva do mora spomienok. Človek by sa veľakrát rád vrátil na miesta a do času, kde prežil niečo pekné. Existuje milión príbehov, ktoré v sebe nosíme ako zamknuté knihy. Keď sa pozriete do svojich políc, možno tiež objavíte múzeum a odídete naspäť niekam, kde spia vaše spomienky. 

Venované Janke Antalíkovej.