Šťastie čaká v Pekingu

Jozef Rajchl (25) práve prekonáva trasu Bratislava – Peking. Od marca do augusta zabehne každý deň osemdesiat, spolu jedenásťtisíc sedemstodvadsaťdva kilometrov. Ak sa mu to podarí, zapíše sa do Guinessovej knihy rekordov. Tento cieľ nemáta iba v jeho hlave. Vo svete má už disciplína s názvom ultrabeh veľa prívržencov – ultrabežcov, ktorí, keď práve nebežia cez kontinenty, zlepšujú si kondičku ultramaratónom.

Napriek tomu, že som legitímny člen civilizácie velebiacej výkon, po prečítaní tejto správy ma oblial údiv. Už sme si asi všetci zvykli, že zdolaná osemtisícovka, splavenie Nílu, let na Mesiac, či vypredaný štadión sú menou, za ktorú sa kupuje prestíž na večierku, no pri predstave človeka, ktorý počas piatich mesiacov zabehne deň čo deň osemdesiat kilometrov, sa mi nedvíhajú ruky k potlesku, ale pýtam sa, prečo?!

Keďže neviem, môžem sa len domnievať. Možno má Jozef problémy doma, možno je súžitie s rodičmi natoľko neznesiteľné a iná možnosť natoľko nepredstaviteľná, že je lepšie každý deň padať od únavy kdesi na Urale, ako zaspávať vo svojej posteli. Možno si tým kompenzuje traumu z detstva, keď odpadol pri dvanásťminútovom behu, a možno aj nie. Možno jednoducho chce. Ale to chcenie nebude jednoduché. Kde sa v človeku berie túžba vyniknúť nad všetkých, dokázať čosi výnimočné?

Možno by som sa nemala toľko čudovať, kedysi som chcela vyhrať Wimbledon.  

Už cestou na prvý tréning tenisu, ako deväťročná, som sa rozhodla, že budem profesionálna tenistka. Vždy som mala tendenciu pripisovať najpodivnejším kratochvíľam, do ktorých som sa pustila, osudový význam. Teda okrem hry na klavír, pretože sa mi zdalo, že tá je až precenená celým kultúrnym svetom vrátane mojej rodiny. Zatiaľ čo na hodiny klavíra som často zabudla, ak som mala mať tenis o štvrtej, už na obed som prišla v bielej sukni. Po pár tréningoch som sa videla ako víťazka Wimbledonu, počula som aj ovácie a potlesk z hľadiska, ktorý stíšil až pohľad na sumu na šeku, ktorý moji rodičia dostali od tenisového klubu. Tenis je síce lacnejší ako golf, ale už ako máločo iné. A my sme k smotánke nepatrili.       

Kým peňaženka rodičov krvácala, moja vášeň k tenisu rástla. Tĺkla som do lopty všade, dokonca aj doma o dvere. Teta bola zúfalá, pretože zistila, že pri tenisových úderoch tvrdne zápästie, a s takým nanič zápästím už nikdy nezahráte jemný tón na klavíri. Skvelé, pomyslela som si, a utešovala sa, že ak sa aj nestanem najlepšou tenistkou na svete, budem aspoň vyhlásená za najhoršiu žiačku ZUŠky.

Okrem tenisu som nevidela nič iné. Ani syna známeho slovenského miliardára, čo okolo mňa pobehoval na kurte. Keby som mu venovala viac pozornosti, možno by som sa dnes mohla mať dobre. Ale ja som ešte vtedy dúfala, že si milióny zarobím sama. Keď to dokázala Grafová, prečo by som nemala ja?! 

Najviac som mala rada trénera Miša, pretože bol najbrutálnejší. Po zničujúcom tréningu sme museli zabehnúť desať kolečiek okolo veľkého parkoviska v strede areálu. Na ňom parkovali Mercedesy, a v nich sedeli rodičia, ktorí svoje dychčiace ratolesti po treťom kolečku schmatli za golier a rozhorčene s nimi odfrčali preč. Keďže my sme auto nemali, na kurt som sa vracala pravidelne jediná, a Mišo mohol vyzdvihnúť moju dispozíciu pre vrcholový šport.       

Na oltár tenisu som položila veľké obete. Raz sme sa s otcom vybrali na bicykloch do Hainburgu, čo bolo na moje desaťročné nohy priveľa. Nevládala som už v polovici cesty tam, no keď som si uvedomila, že o piatej mám v Bratislave tréning, poriadne som sa oprela do pedálov. Len čo sme prešli tabuľu so zhrdzaveným nápisom Hainburg, otočila som bicykel, načo otec užasol. Chcel tam zájsť na kávu, dokonca si pozrieť nejaké cédečká, no jeho túžby mi pripadali len ako obrovský balvan, ktorý musím odvaliť. Bola som veľmi zlá, a o chvíľu sme šliapali späť. Dobehla som na kurt v hodine dvanástej, prevrhla miliardárskemu synčekovi fľašu s vodou Evian a hrdo som Mišovi oznámila, že som bola na bicykli v Hamburgu. S obavou na mňa pozrel a spýtal sa, či si nechcem ísť oddýchnuť domov, čím u mňa stratil všetky body.      

Keď sa spolužiaci po letných prázdninách v slohoch rozplývali o vôni slnka, lúčnych kvetov alebo parených buchiet od babičky, ja som si spomínala iba na vôňu lepidla, s ktorým som si do zošita lepila výstrižky o tenisovom dianí, a hanbila sa sloh prečítať. Ale ani táto posadnutosť mi nedokázala kúpiť sedem tréningov do týždňa, čo je potrebné na to, aby bol váš bekhend porovnateľný s tvrdými údermi najlepších. A tak sa sen o Wimbledone rozplynul. Jediné, čo pretrvalo doteraz, je záujem mojich blízkych o tenis. V telke sledujú turnaje, počítajú matchbally a hádžu predo mňa mená, ktoré nechcem počuť. Pre mňa zostal tenis navždy športom, kde prvú ligu hrá Sampras, Agassi a Grafová.     

Keď sa teraz pozriem na Jozefa, ako aj dnes zdoláva svoj osemdesiaty kilometer, zdá sa mi o trochu sympatickejší. Ale nemôžem sa ubrániť predstave, čo v tom Pekingu asi tak nájde. Odfotí sa pri Mao Ce-tungovej soche, poprechádza sa po Námestí nebeského pokoja a obhorí mu obočie od ohňa Letných olympijských hier. Potom ho v metre chytí revízor, ktorý slovenským slzám nebude rozumieť a on zaplatí mastnú pokutu.

Čo už. Človek je ultrazvláštny.