Pompézne, uveriteľne... a sólovo

Musím sa priznať, že System of a Down som vždy obdivoval pre ich prirodzene vyvinutý zmysel pre pompéznosť, s ktorým s prevahou prebíjali ich vlastne celkom surový metalový zvuk. Obdivujem aj to, že dokázali odísť na vrchole. A zatiaľ čo uvrešťaný Daron Malakian v týchto dňoch dokončuje svoj debut pod hlavičkou projektu Scars on Broadway, Serj Tankian ho stihol vydať už na jeseň. Pred pár dňami ho predstavil viedenskému Gasometru.

Od prvých tónov bolo jasné, že pompéznosť sa vrátila na pódium práve so Serjom. A ostré gitarové riffy od Malakiana akurát zmenili zvuk a majiteľa. Tankian vyhral. Aj keď jeho sprievodná kapela The Flying Cunts of Chaos možno neiskrila tak ako dve silné egá v System of a Down, dokázala to všetko dokonale zakryť vtipnou estrádou. Na inštrumentálne zdatných hudobníkoch (na gitaru hrá napríklad Larry LaLonde z Primus) bolo predsa len vidieť prílišný rešpekt a strach dovoliť si viac. Kompletne v čiernom, ozdobení cylindrami, tak robili protipól bielemu frontmanovi a jeho one man show. Kontrast k Tankianovi ako trpiteľovi, politikovi, dirigentovi, zabávačovi, kazateľovi... Čo však neznamená, že by sa tento rodák z Libanonu nedokázal prejaviť ako hudobník a byť so skupinou inštrumentalistov na jednej lodi. Okrem jeho nezameniteľného vokálneho prejavu, ktorý bol (alebo je?) pre System of a Down to najviac charakteristické, sa prejavuje aj ako obstojný gitarista a klavirista. Dokonca v záverečnej Elect the Dead aj ako pesničkár sám za klavírom.

Rôznorodosť a schopnosť neupadnúť do monotónnosti, pre metal takej klasickej, posúva jeho tvorbu bližšie k umeniu. Umeniu kvalitnej melodickej popovej skladby s ostrými gitarami a príležitostnými vplyvmi arménskej ľudovej kultúry. Pôvod neskryje. Ani sa nikdy nesnažil.

Rešpekt Serjovi Tankianovi, pretože nezahral ani jednu skladbu System of a Down. Sústredil sa tak na album Elect the Dead, staršiu sólovú vec Charades a coververziu Dead Kennedys Holiday im Cambodia, čím potvrdil suverenitu samostatného hudobníka, ktorý sa dokáže presadiť aj bez jeho domácej kapely. Možno nie tak vo veľkom, ale uveriteľne.

Serj Tankian, 13. 4. 2008, Gasometer, Viedeň

Foto: Peter Fabo