Zápisník použiteľnej matky

V tej rodine sú samé silné osobnosti. Každý si žije životom, ktorý mu vyhovuje, miluje svojich najbližších a je k nim zdrvujúco úprimný. A hlavne sa do ostatných členov rodiny nestará, kým nie je o to požiadaný. Okrem matky toho rodu, samozrejme, lebo my matky sme jednoducho také, furt sa staráme.

- Ale ja som to myslela dobre, - povedala matka rodu ukrivdene, keď ju jej dospelé dcéry upozornili, že im jej aktívny prístup k ich životom nevyhovuje.

- To my vieme, ale ťažko sa to rozdýchava, - povedala tá staršia. – Nemôžeš si zapamätať, že skôr než sa rozhodneš prísť bez ohlásenia a zreorganizovať nám domácnosť, je lepšie sa opýtať?

- To ste mi niekedy hovorili, že vám to nevyhovuje? – spýtala sa matka.

- Hovorili, - povedala mladšia dcéra.

- Nepamätám si, - povedala matka.

- Ja keď si nepamätám, tak si zapisujem, - povedala staršia.

V tichu, ktoré nastalo, sa matka začala prehrabovať v kabelke.

- To nie je zlý nápad, - povedala, vytiahla zápisník, pero a okuliare. – Tak diktujte, deti.

Dcéry diktovali. Najskôr opatrne, potom odvážnejšie, nakoniec sa všetky tri smiali, až im slzy tiekli a rozpíjali atramentovým perom zaznačené pravidlá: Nehovoriť mladšej dcére, že si má konečne niečo urobiť s vlasmi, Nenosiť nevyžiadané uvarené jedlá, Najskôr počúvať, potom reagovať, Používať vetu „Ja som ti to hovorila“ maximálne raz za mesiac.

Je omnoho ťažšie vychádzať s rodičmi, keď už prešlo tridsať- štyridsať rokov od okamihu, keď sme ako deti sedeli na nočníkoch a zbožne hľadeli na všemocnú mamičku. Sme ich deti, ale už nie také krehké a bezbranné ako kedysi, a predsa stále potrebujeme ich lásku. Oni sú naši rodičia, no často v mnohých veciach nečakane bezmocní, a pritom stále zasluhujúci si našu úctu. Poznám spomínanú matku rodu osobne. Je to rozhľadená vzdelaná dáma, ktorá si nenechá od nikoho skákať po hlave. Aj keby sa ani pol minúty neriadila žiadnou položkou zo svojho zápisníka, už tým, že bola ochotná spísať si ten manuál komunikácie s deťmi, by si zaslúžila medailu za zásluhy o výstavbu medziľudských vzťahov.

V  rodinách od seba navzájom očakávame všetko možné, len nie pérovanie, tak roztomilo rozšírené po domácnostiach. Jasné, že často vie niekto omnoho lepšie, ako treba robiť to, čo robí ten druhý, ale poznám rodinné konštelácie, pri ktorých by tie sústavné pindy obstáli na súde ako obhajoba vraždy.

V seriáli Novomanželské krize vysielanom na Spektre nariadil partnerský poradca manželke, že svoje komentáre k manželovmu šoférovaniu môže vypúšťať len vo forme rapu alebo operného spevu. Inak sú zakázané. Pôsobilo celkom osviežujúco počuť Ty nedávaš smerovku? ako opernú áriu.

Ak sa bojíte, že vás niekto zavraždí, je prezieravejšie zamyslieť sa, s kým a ako žijete, než vyhýbať sa o polnoci tmavým uličkám, pretože najviac sa v našich končinách vraždia rodinní príslušníci navzájom. Ani každodenné otravovanie si života, že sa vlastne ani netešíte domov, nie je omnoho lepšie. Akýkoľvek spôsob, ktorý nás naučí žiť so svojimi najbližšími v mieri, je dobrý. Taký zápisník je podľa mňa dobrý nápad do každej rodiny. Veď ako vieme, na začiatku bolo slovo. A keď je ešte k tomu zapísané, má silu otriasť svetom.