Ukončiť manželstvo nebolo v minulosti jednoduché. Komu nepomohol osud alebo nemal žalúdok prejsť k radikálnemu činu, odstrániť partnera, ten mohol zvoliť tretiu cestu. Bigamiu. Avšak ako všetky cesty tretieho typu okrem zdanlivých výhod prinášajú tieto aj množstvo negatív. Ako príklad možno uviesť, že dvoch manželov naraz, pričom neraz je veľa aj jeden. Väčším negatívom však bolo, že bigamia bola trestná. A trestom nebolo nič menej ako smrť. V 18. storočí to bola smrť pomerne príjemná, sťatie mečom. Také niečo hrozilo aj hrdinke nášho príbehu.
Výpovede sa rozchádzajú v tom, či prispieval na domácnosť
Ona, Katarína Mária Gruhenová, mala v čase sobáša, teda toho prvého, 27 rokov. Otca prakticky nepoznala, lebo zomrel, keď bola ešte malá. Vyrastala s matkou a jej dvoma ďalšími manželmi. V matkinom prípade o bigamiu nešlo, lebo manželia neboli pripojení paralelne, ale sériovo. Mamka sa vedela oháňať a bola vyhľadávaná kuchárka na svadby a iné oslavy.
On, Samuel Ganay, mal 21 rokov a bol synom kožušníckeho majstra. Tiež žil u matky, s ktorou viedol obchod s mäsom, sadlom, syrom a pochutinami.
Vzali sa v roku 1762 v evanjelickom kostole v Bratislave. Po svadbe sa presťahovali k manželkinej matke na Vysokú ulicu. To samo osebe nebol najšťastnejší krok. Svokra si so zaťom vyslovene nesadla, takže nebolo výnimkou, keď zakazovala dcére navariť večeru aj pre svojho zákonitého. Ani Samuel Ganay neprispieval k rodinnej pohode práve ideálnym spôsobom. Odchádzal skoro ráno, aby sa venoval obchodu. Okrem toho sa venoval nasávaniu alkoholických nápojov, takže aj jeho známi potvrdili, že bol ťažký opilec. Keď sa vracal domov, k manželke a svokre sa správal ako grobian. Výpovede sa rozchádzajú v tom, či prispieval na domácnosť. On tvrdil, že áno, kým manželka odprisahala, že od neho nevidela ani groš napriek tomu, že ich mal dosť. Takto to šlo asi trištvrte roka a keďže sa im nepodarilo počať potomka, škriepky sa stali čoraz bežnejšími. Neuspel ani Samuelov návrh, aby sa odsťahovali od svokry. Katarína to odmietla s tým, že on by sa musel prestať stýkať s matkou. Vyvrcholením ich citovo náročného vzťahu bola udalosť, keď Samuelovi jeho manželka a svokra vyhodili na dvor svadobné šaty. To ho, samozrejme, nemohlo nechať chladným, tak sa snažil si to so svojimi príbuznými vybaviť ručne. Katarína sa obrátila na richtára, aby situáciu nejako riešil. Ten najprv rozmýšľal, či násilníka nepošle k vojakom, ale nakoniec mu zakázal prístup do domu svojej svokry. Urazeného manžela to natoľko zobralo, že si na hlavu nasadil klobúk s perom, do ruky zobral šabľu a behal po uliciach, vykrikujúc niečo o tom, že svojej manželke utne nejaké časti z tela.
Prisahal, že deväť rokov o sebe nikomu nedá vedieť
Nič z toho sa neuskutočnilo aj preto, že Samuel dostal ťažkú nádorovú chorobu. Dokonca mu museli vyoperovať nádor z nohy, pričom noha zostala zelená a chorý manžel dlhodobo kríval. Posledné stretnutie oboch strán sa uskutočnilo v hostinci, kde pracovala Katarína. Manžel ju prišiel pozrieť, objednal si čašu vína a začal ju urážať. To bolo dosť aj na majiteľa výčapu, ktorý sa zastrájal, že výtržníka pošle do väzenia. Samuel sa pratal kade ľahšie, preto mu prišla mimoriadne vhod ponuka od švagra a matky, aby s nimi cestoval do Sedmohradska. Kým však prijal ponuku, zodvihol dva prsty a na strom prisahal, že deväť rokov o sebe nikomu nedá vedieť. Vo výpovedi to zdôvodňoval tým, že má dlhy za liečenie a nechce nikoho zaťažovať.
Ideálny druhý manžel a záhadne doručený úmrtný list
Pre Samuela nastalo obdobie plné putovania a striedania práce. Nikde dlho nevydržal, maximálne pár týždňov. Pracoval ako kočiš, pomocník-mäsiar či paholok. Katarína sa dokázala postarať sama o seba. Pracovala ako čašníčka vo výčape a pomáhala matke pri varení na oslavy a praní. V roku 1768, práve keď niesla vypratú bielizeň na dvor jeho výsosti Albrechta Sasko-Tešínskeho, uhorského miestodržiteľa, spoznala svoju budúcu lásku a druhého manžela. Všetko v jednom. Ján Krištof Gruhen bol už desať rokov v službách jeho výsosti a jeho postavenie mu zabezpečovalo nielen dobrý plat, ale aj určité postavenie a sociálne istoty. Ideálna partia. Ale tu vystal problém. Pokiaľ nebude isté, že Samuel Ganay nezomrel, nemôže si Katarína svojho nového nápadníka vziať. Do výčapu chodilo mnoho obchodníkov s vínom, takže sa ich vypytovala, či nevedia niečo o jej manželovi a keby sa niečo na svojich cestách dozvedeli, nech jej dajú vedieť. A skutočne, jedného dňa sa mala Katarína dostaviť na poštový úrad, kde ju čakalo jedno z najpríjemnejších prekvapení. Úmrtný list jej už teraz bývalého manžela. Nechala si pravosť listu overiť u miestneho farára a potom už nelenila a o tejto dobrej správe informovala svojho milého. Rozhodli sa, že počkajú rok a pol, aby mali istotu, že sa nebohý neobjaví a neprekazí im svadbu. Ako zákon kázal, vykonali tri ohlášky a zobrali sa. Krátko nato Katarína zistila, že je tehotná.
Nešťastie a prvý manžel zasahujú
Nešťastie však nechodí po horách, ale po ľuďoch. Katarína najprv potratila a potom ju zobrali do väzenia a obvinili z bigamie. Za obvinením, samozrejme, stál údajne mŕtvy manžel. Od známeho z Pezinka sa dozvedel, že sa jeho manželka vydala, a tak nelenil a napísal list, aby informoval svetské a cirkevné vrchnosti o vykonanom zločine. A nielen to. Od svojho vtedajšieho pána v Budapešti získal povolenie ísť do Bratislavy a aj pas, aby sa tam pokojne dostal. A cesta bola naozaj náročná. Vyrazil z Budapešti 18. 6. 1771 a do Györu došiel pešo. Odtiaľ si za posledné peniaze zaplatil miesto na nákladnom voze, ktorým sa dostal 20. 6. 1771 až do Bratislavy. Po ceste si, vďaka vysokej vode, úplne zničil čižmy. Nemal peniaze, takže sa mu nepodarilo nájsť si nocľah. Noci trávil pod holým nebom a dni najprv u farára a potom u richtára. Ten sa hlavne zaujímal o priebeh manželstva s Katarínou. Samuel o manželstve nehovoril pekne. Vraj sa v ňom necítil dobre a ani jeho žena sa k nemu nesprávala ako dobrá žena. Ale v jeho výpovedi sú aj medzery. Ako správny muž si nevedel spomenúť na rok, keď svadba prebehla. Naznačil, že by bol rád, aby sa jeho manželka k nemu vrátila. Ale keď teda nechce, bude ju musieť, aj keď nerád, predať súdnej moci. Najväčším problémom pre súdnych úradníkov predstavoval záhadne doručený úmrtný list. Obrátili sa teda písomne na úrady v Sasku s otázkou, či pastor, ktorý spomínaný úmrtný list vydal, je u nich známy. Po zápornej odpovedi im už nič nestálo v ceste považovať Katarínu za vinnú a začať súdny proces.
Advokát sa chopil svojej úlohy veľmi šikovne
Súdny proces sa začal 11. 9. 1771 prednesením obžaloby prostredníctvom Jána Wallovicsa. Zástupca mesta pripomenul, že si obžalovaná len preto, „aby sa mohla slobodnejšie oddávať láske, využijúc tú skutočnosť, že jej manžel odišiel do vzdialených krajín a osem rokov bol neprítomný, zabezpečila si jeho úmrtný list a napriek tomu, že jej manžel žil, nechala sa obvyklým spôsobom zosobášiť s opatrným Jánom Krištofom Gruhenom, paholkom jeho najvznešenejšej výsosti vojvodu a miestodržiteľa s tým, že až do svojho uväznenia úplne žila ako jeho manželka, zneuctila prísahu manželského zväzku a slávnostnú sviatosť a porušením božieho i ľudského zákona sa dopustila zločinu bigamie“. Keďže v týchto prípadoch bolo bežným trestom sťatie mečom, tak sa mesto priklonilo k tomu, aby žiadalo tento trest aj pre obžalovanú.
Advokát Ignác Hajmel sa chopil svojej úlohy veľmi šikovne. Argumenty, na ktorých bola obžaloba postavená, postupne vyvracal. Dokazoval, že manžel sám odišiel a nedal o sebe vedieť a tiež to, že dôkaz o falošnom úmrtnom liste je p
Ján Kúkel viac od autora »
Vaše reakcie [23]
Za svätokrádež smrť obesením
Čachre s pozemkami? Nič nové pod bratislavským slnkom!
Šaty robia zločinca
Vražda v Blumentáli pri jazere korytnačiek
Vyvolávam ťa, Diabol, poď, čakám ťa, poď a vypočuj ma!