Mojito s kubánskym veľvyslancom - Magazín.T-Station.sk

Slovenské médiá minulý týždeň opäť kritizovali Róberta Fica za jeho účasť na recepcii kubánskeho veľvyslanectva pri príležitosti 49. výročia revolúcie, ktorá dostala k moci Fidela Castra. Hlasy nespokojnosti zazneli aj od ministra zahraničia, Jána Kubiša a europoslankyne Moniky Beňovej.

Pudlík Fidela Castra
Je paradox, že niektorí predstavitelia Smeru si adoptovali kubánskych sociálno-demokratických disidentov, zatiaľ čo ich šéf chodí na oslavy komunistického prevratu. Koniec koncov, vzťah k slovenskému 17. novembru deklaroval Fico už dávno tým, že si ho ani nevšimol. Prekvapuje aj skutočnosť, že predseda vlády si buduje imidž pronárodného politika, ktorý „nikomu nebude robiť pudlíka“. Na druhej strane, kontroverznej recepcie sa zúčastnil krátko po tom, ako kubánske úrady vyhostili dvoch občanov SR.
Tak je to pudlík, alebo nie je? Parafrázujúc Róberta Fica, na vylihovanie na pláži sú Kubáncom Slováci dobrí. No pokiaľ ide o spontánne kontakty medzi slobodomyseľnými príslušníkmi oboch národov, tam už Havana uplatňuje inštitút vyhostenia. Keďže sa predseda vlády na recepcii aj tak zúčastnil, vzniká dojem, akoby schvaľoval postup kubánskych orgánov voči slovenským občanom. Kde zostali slovenské národno-štátne záujmy? Kde je premiérov dôraz na vlastenectvo a volebný sľub, že bude robiť hrdú zahraničnú politiku?

Mimoriadne zarážajú taktiež vyhlásenia, ktoré poskytol slovenskej tlači kubánsky veľvyslanec David Paulovich Escalon. O stretnutí s Ficom povedal: „Hovorili sme o tom, ako obnoviť vzájomné vzťahy, ktoré zničila predošlá vláda, ktorá mala proamerické postoje.“ Vraj Bush má plán, aby urobil z Kuby svoju „neokolóniu“ a vyhostená Ivana Kullová bola súčasťou tohto plánu. No najzarážajúcejšie sú veľvyslancove slová o dodržiavaní ľudských práv na súčasnom Slovensku:
„Slovensko skutočne je krajina, ktorá naozaj nemá veľa oprávnení hovoriť iným o ľudských právach. Pozrime sa na Slovensko. Formálne máme ľudské práva zakotvené, ale pozrime sa reálne. Keď ľudia nebudú mať dobrú životnú úroveň, ťažko možno hovoriť o aplikácii ľudských práv v spoločnosti.“

Varíme podľa kubánskeho prídelového lístka
Nuž, pozrime sa, akú životnú úroveň majú samotní Kubánci. Združenie Človek v ohrození vlani vydalo v spolupráci s kubánskymi opozičnými ekonómami a Matúšom Pošvancom z Nadácie F. A. Hayeka publikáciu o stave kubánskeho hospodárstva a možnostiach jeho transformácie na trhovú ekonomiku. Okrem iného je tu uvedený obsah prídelového lístka, čo je systém zásobovania občanov základnými potravinami, fungujúci na „ostrove slobody“ už od roku 1962.
Mesačné prídely vystačia Kubáncom asi tak na desať dní. Preto tu funguje rozsiahly čierny trh, ktorý aspoň trochu zmierňuje nedostatok. Prechádza cezeň asi polovica všetkých tovarov a služieb. Vláda čierny trh potichu toleruje v duchu hesla „ty sa nesťažuj na režim a my prehliadneme, že kradneš“. Priemerná kubánska domácnosť má mesačne nárok napríklad na štyri vajíčka, ale ak žijete v Havane, tak až na osem. Taktiež možno dostať jednu rybu, prípadne jedno kurča mesačne, no zásobovanie týmito tovarmi je veľmi nepravidelné.

Ešte v roku 1997 mali Kubánci nárok na jednu zubnú pastu, mydlo a mydlo na pranie mesačne. Medzičasom sa jedna zubná pasta uvoľní pre dve osoby za dva mesiace, dvojmesačne sú vydávané aj mydlá. Nepravidelnosť funguje dokonca aj v zásobovaní zápalkami. Na prídelovom lístku sa nachádza jedna škatuľka mesačne a miestni obyvatelia si zápalkami môžu pripáliť 60 kusov silných a 20 kusov slabých cigariet mesačne. Na zozname sú aj 3 kg ryže, 0,5 kg fazule, 0,25 litra oleja (dostupný len v Havane) a 2,5 kg cukru.
V roku 1997 sa na prídelovom lístku nachádzalo aj 2,7 kg zemiakov a 2 kg banánov. Dnes ich už na prídelových lístkoch nenájdete. To je ďalší znak kubánskeho prídelového systému. Ešte v začiatkoch komunistickej diktatúry bolo na zoznamoch veľa položiek, lenže tieto postupne odpadávali a aj v tom, čo štát ešte garantuje, existujú veľké výpadky. Je teda zrejmé, že aj keď Slovenská republika nebuduje socializmus a od roku 1989 čelí mnohým problémom, jej obyvatelia sa tešia ďaleko vyššej životnej úrovni ako Kubánci.

Ďalšie dáta
Medzi ďalšie problémy Kuby patrí katastrofálna bytová situácia. Nehnuteľnosti na „ostrove slobody“ sú staré a keďže ich obyvatelia nevlastnia, nemajú záujem investovať do ich udržiavania. Domy sa Kubáncom doslova rozpadávajú nad hlavami. Len v Havane by si podľa odhadov vyžadovala obnova bytového fondu v prepočte 320 miliárd slovenských korún. Situácia sa zlepšuje len tam, kde vláda uvoľnila okovy súkromnému vlastníctvu a umožnila domácim prenajímať izby turistom.
Oficiálny priemerný príjem Kubánca sa v súčasnosti pohybuje na úrovni 350 – 500 Sk mesačne. Ľudia sa snažia prilepšiť si, ako len vedia. Či už na čiernom trhu, príspevkami od príbuzných v zahraničí, v rámci turistického ruchu alebo prostitúciou. Ako však upozorňuje Matúš Pošvanc, dodatočné peniaze nie je ani veľmi kde minúť, pretože na Kube nefunguje skutočná ponuková strana trhu.

Pritom Kuba nebola na tom vždy zle. Napríklad v roku 1958 (rok pred oslavovanou revolúciou) pripadalo v tejto krajine 24 áut na tisíc obyvateľov. Pre porovnanie, v Taliansku pripadalo v tom čase 28 automobilov na tisíc obyvateľov. Životná úroveň na karibskom ostrove sa skutočne blížila úrovni krajín juhozápadnej Európy. O tridsať rokov neskôr bolo na Kube v podstate rovnaké množstvo áut v pomere k počtu obyvateľov ako na začiatku revolúcie. V Taliansku to už však bolo 440 vozidiel na tisíc ľudí.

Keby na Kube nezvíťazil socializmus, mohla sa približovať dnešnej životnej úrovni Talianska, Grécka, Španielska alebo Portugalska. Niekto by si mohol pomyslieť, že autá sú veľmi rozporuplným symbolom pokroku a Kubáncom sa iste dýcha ľahšie bez nich. Omyl! Práve zo skutočnosti, že sa na tomto karibskom ostrove vozový park takmer neobmieňa, pramenia veľké ekologické problémy a nedýchateľný vzduch v mestách.

Kuba potrebuje kontrarevolúciu
Kuba má vzdelané a podnikavé obyvateľstvo. Preto keď sa konečne zbaví socializmu, má veľkú nádej na solídny hospodársky rozvoj. Slovenskí salónni komunisti radi obhajujú kubánsky režim poukazovaním na neďaleký zbedačený štát Haiti. No faktom je, že Haiti je najchudobnejšou krajinou západnej pologule, kým Kuba bola už pred nástupom Fidela Castra pomerne bohatou krajinou.

Navyše, ako upozorňuje peruánsky ekonóm Hernando de Soto, okolité karibské a latinskoamerické krajiny sa väčšinou nedajú považovať za kapitalistické, keďže v nich absentuje komplexná úprava, prípadne adekvátna ochrana vlastníckych práv. Jednou z výnimiek je Portoriko, ktoré patrí Spojeným štátom a ktorého životná úroveň prevyšuje dokonca tú slovenskú.
Podobná situácia je aj na Bahamách, ktoré sa rozkladajú severovýchodne od Kuby. Právny systém tejto krajiny nadväzuje na anglosaské common law a taktiež tu nikto netrpí biedou. Keď sa bavíme o životnej úrovni karibských štátov, ešte aj Dominikánska republika má dvakrát taký HDP na hlavu ako Kuba (9 200 USD oproti 4 100 USD). Castrov „ostrov slobody“ ekonomicky vysoko prevyšujú aj štátiky a závislé teritória súostrovia Malé Antily.

Je v tom istá úbohosť, že všetci tí slovenskí obhajcovia Castrovho režimu sa nezmôžu na nič iné než kontrast s biednym Haiti, keď chcú kubánsku ekonomiku ukázať v priaznivom svetle. Že v Karibiku leží množstvo krajín, ktorých obyvateľstvo životnou úrovňou vysoko prevyšuje Kubu, im už nepasuje do ich cheguevarovských revolučných fantázií.