„Jak się masz, Kochanie?”

To leto bolo iné ako všetky ostatné. Mala som za sebou úspešnú maturitu a prijímačky na vysokú školu. Okrem stereotypného čakania na poštárku a oznam o prijatí alebo neprijatí nebolo v malom meste čo robiť.

Napätie sa každým dňom stupňovalo. Nebola som so svojím trápením sama. Spolužiak a sused Jaro to prežíval podobne. Popoludní sme vyrazili do mesta, aby sme zistili, aké je skóre našej triedy. Najhorší študenti boli všetci do jedného prijatí na preferované vysoké školy.

„Nebojte sa, bifľoši, aj vy sa dočkáte,“ utešovala nás Táňa zvaná Mánička.

V tej chvíli sa do parku dovalila skupina poľských cykloturistov.

„Przepraszam,“ oslovil nás jeden z nich. „Sme na Slovensku?“

„A kde by si ako mal byť? Nevieš, kde si prešiel hranicu?“ divila sa Mánička.

„V Barwinku, ale všetky plagáty a názvy obchodov tu máte v azbuke, tak sme mysleli, či to už nie je Ukrajina,“ usmial sa ten chlapík a na lícach sa mu objavili pekné jamky.

„Je to mesto Rusínov, ale my sme Slováci,“ ubezpečil ho Jaro.

„A to vám tie ruské názvy nevadia?“

„Nie, my tu žijeme od detstva. Vlastne sme si ani nevšimli.“

„To nám by sa to nepáčilo,“ ozval sa ďalší Poliak. „Rusov totiž neznášame.“

„Kde sa tu dá dobre najesť?“ spýtal sa ten s jamkami. „A kde si môžeme rozložiť stany na noc?“

Až teraz som si všimla, že majú všetci biele tričká s nápisom SOLIDARNOŚĆ.

„Solidárnosť s kým? S ľudom nejakej africkej republiky? Alebo solidárnosť medzi Poliakmi a Slovákmi?“ nedalo mi.

„Vy asi nesledujete správy. Viete vôbec, kto je Lech Walesa?“

Napriek tomuto úvodu sme sa s Poliakmi skamarátili, pomohli sme im rozložiť stany a vzali ich na miestnu diskotéku. Ten s jamkami sa volal Wieszek a prepukla medzi nami akási náklonnosť s miernym sklonom k zamilovanosti. Jediný problém bol ten, že som o 22:00 musela hlásiť príchod domov. Tentoraz v bielom tričku solidarności.

„Čo to máš, pre Krista, na sebe?“ privítala ma mama.

„Daroval mi to jeden Poliak.“

„A prečo Solidarność?“

„Neviem, prosto oni podporujú Solidaritu.“

„Asi to budú dobrí mladí ľudia, keď sú solidárni.“

„Najskôr. Stále nič z tej školy?“

„Nič. Ale Danku prijali na právo, vravela jej mama. Niektorí rodičia majú vydarené deti,“ povzdychla mama spôsobom, ktorý ma vždy privádzal do amoku.

„Danka bola v našej triede taká hlúpa, že aj tí najhlúpejší boli v porovnaní s ňou géniovia!“ vyštekla som so slzami v očiach.

Celý ďalší deň som sa poflakovala s Wieszekom. Bol to milý vzdelaný chlapec v poslednom ročníku Krakovskej univerzity. Pochádzal z nádherného renesančného mesta Zamość.

„Nemáme radi Rusov, hlavne za Katyń. Poznáš tú históriu? Pri slove Katyń má každý Poliak v očiach slzy.“

Musela som s pravdou von. Vysvetlila som mu, že som absolvovala gymnázium orientované prírodovedne a že v dejinách trochu plávam. Katyń pre mňa znamenalo asi to, čo moroženoje.

Popoludní sme sa ruka v ruke prechádzali v solidarackých tričkách po meste, kým si nás nestopli príslušníci ZNB.

„Váš pas a vy, súdružka, občiansky preukaz!“

„Co to jest? Nic nie zrobiłem,“ bránil sa Wieszek.

„To tričko si, súdružka, prezlečte, ak nechcete mať problémy. Vy ste dcéra pána primára? To by sa ocko asi netešil.“

Neviem, či som to vtedy dosť chápala, ale keď som opäť presne o 22:00 prišla domov, mama iba povedala, že jediné moje šťastie je to, že otca odvolali ku komplikovanému pôrodu a že ma zmláti ako hada.

Na ďalší deň Poliaci odišli. S Wieszekom sme sa dohodli, že sa zastaví cestou späť.

Otec si prikladal na hlavu studené obklady. Tvrdil, že je tesne pred infarktom a ak sa ešte raz stretnem s protikomunistickými živlami, že za seba neručí. Tiež ma poučil, že Walesa je primitív, ktorý chce rozbiť prosperujúcu poľskú ekonomiku, a že ho treba zavrieť. A že teraz, keď mám pred sebou budúcnosť a on kariéru riaditeľa špitálu, nebolo by vhodné akýmkoľvek spôsobom zamotávať sa do osídel poľských provokatérov. Počas pomerne dlhého prejavu niekto zazvonil a mama šla otvoriť.

„Kto to bol?“ zreval otec.

„Sused. Že či ide teplá voda u nás.“

„To je kretén, veď máme jedno potrubie.“

„A mohla by si vyniesť smetie,“ priložila mama.

„Už som bola.“

Mama mi však podala prázdny odpadkový kôš a položila si prst na ústa.

Pred blokom, v kvetinových záhonoch, sa týčil stan. Srdce mi búchalo ako bomby padajúce na Monte Casino.

Aj ďalší deň som vďaka neočakávanej podpore mojej mamy mohla prežiť v spoločnosti skvelého mladého muža. Dokonca ho pozvala na večeru a prespal u nás. Otec mal, samozrejme, nočnú a nikdy sa to nedozvedel. Keď Wieszek skoro ráno odišiel so svojou skupinou do Poľska, spýtala som sa mamy, prečo to urobila.

„Lebo mám slabosť pre ľudí, čo majú pri úsmeve jamky,“ povedala.

V ten istý deň mi poštárka doniesla doporučený list o neprijatí na vysokú školu.

O Wieszkovi som už nikdy nepočula. V septembri som začala študovať na škole, kde bol pre mňa veľmi priaznivý percentuálny pomer mužov k ženám.

„Out of sight, out of mind,“ frajerila som pred Máničkou, keď raz v autobuse nahodila tému Wieszek. „Nakoniec, bol to pekný hajzlík. Ani len riadok nenapísal. To bolo vtedy rečí, že som jeho kochanie.“

Keď sme nedávno s mojím partnerom cestovali na severovýchod Poľska, zastavili sme sa v Zamości. Nafotila som centrum toho pekného mesta, ktoré je dokonca na zozname Unesco, a o čosi neskôr som fotky ukazovala mame. Snímky miest je to jediné, čím sa mama môže prezentovať pred susedkami, ktorých deti sa na rozdiel odo mňa vydarili. To znamená, že sa materiálne zabezpečili, majú domy, byty, luxusné autá, chodia na Seychelly a ich deti študujú minimálne vo Veľkej Británii, ak nie v Štátoch. Proti tomu argument „toto nafotila moja dcéra, ona mala aj výstavu“ obstojí asi ako dvakrát vylúhovaný popradský čaj voči čerstvému Twiningsu.

„Je mi to nejaké povedomé, to mesto,“ pozrela na mňa mama spoza okuliarov. „No jasné, veď to bolo na všetkých tých pohľadniciach, čo ti posielal ten Poliak. Áno, presne to.“

„On mi posielal pohľadnice?“

„Plno pohľadníc a listov, zo Zamościu aj z Krakova. Listy plné lásky. Ale aj prosby. Chcel, aby si mu poslala zubnú pastu, šampón a mydlo, v tom roku to tam u nich bolo mizerné.“

„Tie listy sú kde?“

„Zlikvidovala som ich, veď keby to videl otec, tak... vtedy sa stal riaditeľom... No pochop to, nechceli sme, aby si si zničila život. Každý rodič chce pre svoje dieťa iba to najlepšie. Ale ten chlapec bol taký milý, každý list začínal „Jak się masz, Kochanie?”

Jarmila Durániková  viac od autora »
Vaše reakcie [29]