November ’89 nebol samozrejmosťou

Máme za sebou už osemnáste výročie pádu komunistickej totality, no minulosť je stále živá. Neustále napríklad zaznieva otázka, kto má hlavnú zásluhu na rozklade Ríše zla. Niektorí tvrdia, že protestujúci študenti, ďalší zase, že disidenti, ešte iní hovoria o Gorbačovovej rozvážnosti. Niektorí cynici zastávajú dokonca názor, že zásluhy si nemôže pripisovať nikto, lebo komunistický režim padol sám od seba, z dôvodov vlastných vnútorných protirečení.

Nepochybne išlo o kolektívne dielo, avšak sú tu traja ľudia, ktorých v žiadnom prípade nejde vynechať. Sú nimi americký prezident Ronald Reagan, britská premiérka Margaret Thatcherová a pápež Ján Pavol II. Práve títo traja protagonisti sú hrdinami knihy anglo-amerického novinára Johna O‘Sullivena, ktorý pred necelými dvomi týždňami navštívil aj Slovensko. Rozhovor s autorom vyšiel v najnovšom vydaní časopisu .týždeň a v neskrátenej podobe si ho môžete prečítať tu. 

Traja krízoví manažéri
Na stránkach jeho faktografického diela Prezident, pápež a premiérka sa odvíja dramatický príbeh našej slobody. Za zmienku stojí jeden z význačných záverov knihy, ktorý z textu nepriamo vyplýva: pád socializmu vôbec nebol nevyhnutný a keby sa veci mali len trochu inak, dnes by sme možno krajiny západnej Európy prijímali do RVHP a Varšavskej zmluvy. Ako to?
Takto. Aby sa prejavili vnútorné protirečenia a nefunkčnosť sovietskeho systému, musel byť tento zatiahnutý do pretekov v zbrojení, ekonomickej výkonnosti a technológiách. Koniec koncov, na sklonku 70. rokov to pre Západ nevyzeralo dobre. Najmä preto, lebo sa v mnohom začal sám podobať Sovietskemu zväzu. V hospodárstvach západných štátov fungovalo veľké množstvo štátnych podnikov, odbory disponovali neprimeranou silou a scvrkávajúce sa súkromné podnikanie bolo zaťažené astronomickými daňami. Ako by to všetko nestačilo, sovietska sféra vplyvu sa rozrastala na všetky svetové strany.

Naivný optimizmus 60. rokov sa v nasledujúcom desaťročí zmenil na vytriezvenie. Prezident, pápež i premiérka boli v podstate krízovými manažérmi, ktorí mali za úlohu dať západný svet opäť do poriadku. Reagan musel riešiť hospodárstvo i pošramotenú sebadôveru Ameriky po maléroch Carterovho obdobia, Thatcherová sa snažila zastaviť nepretržitý úpadok Británie, ktorú paralyzovala vlna štrajkov a Ján Pavol II. mal obrodiť katolícku cirkev.

Zvláštnou zhodou okolností došlo k tomu, že traja správni ľudia prišli v správny čas a obsadili tie najvhodnejšie miesta, z ktorých mohli naplniť svoju dejinnú úlohu. Ale predstavme si, že by všetko bolo inak. Čo by sa stalo so Spojenými štátmi, keby prezidentské voľby v roku 1980 vyhral naivný neschopák Jimmy Carter? A kde by dnes bola Veľká Británia, keby voľby v roku 1979 vyhrali labouristi?
Aby bolo jasné, vtedajšia Labour Party nemala s dnešnou post-blairovskou stranou nič spoločné. Išlo o spolok marxistov, ktorí boli až po uši v zajatí odborov a vo svojom volebnom programe požadovali jednostranné nukleárne odzbrojenie Západu, tvárou v tvár Sovietskemu zväzu. Ak by neprišla Thatcherová, Británia by dnes bola banánovou ľudovou republikou. Lebo presne tam to smerovalo.

Alebo čo by sa stalo, keby bol zvolený nejaký iný, liberálnejší pápež? Kto by podporil Solidaritu? Kto by Poliakom vlial nádej a odkázal veriacim za železnou oponou, aby sa nebáli? A aj keby našich troch hrdinov zvolili, čo by sa dialo, keby podľahli atentátom, ktoré boli na každého z nich spáchané už v krátkom čase po príchode do úradu?

Zastreliť ich na úsvite?
O’Sulliven v knihe pripomína, že aj keď sa už socializmus na Východe rúcal a Kremeľ mal dosť problémov sám so sebou, na Západe stále žilo dosť quislingov – úlisných obdivovateľov Sovietskeho zväzu, najmä medzi liberálnou ľavicou, ktorí neváhali podkopávať svojim krajinám nohy.

Jedným z nich bol napríklad demokratický senátor Edward Kennedy. V roku 1986 pricestoval do Moskvy, kde sa stretol okrem iného aj s Gorbačovom. Americký politik tlmočil sovietskemu vodcovi veľké znepokojenie nad činmi prezidenta Reagana, ktorý vtedy už Sovietov účinne tlačil k múru. Jeden vysoký sovietsky predstaviteľ si o tejto schôdzke zapísal:
„Podľa Kennedyho názoru je dôležité vykonávať na americkú administratívu neustály nátlak z rôznych strán, a to zo zahraničia aj domova. Pri rozhovore so súdruhom Gorbačovom by rád v tejto veci navrhol niektoré konkrétne myšlienky.“
Na schôdzke položil Gorbačov Kennedymu priamu otázku, či bola podľa neho chyba, že jazdil do Ženevy na stretnutie s Reaganom. Na to mu americký senátor bez váhania odvetil:
„Nie, to nie, ale mali ste udržovať tlak, byť pevnejší. (...) Dnešné uspokojenie Američanov, ich skoro vianočná nálada, sa musia narušiť. Mali by ste na Reagana vyvinúť väčší tlak. A ja by som, samozrejme, mal uvažovať o tom, čo sa dá urobiť z mojej strany, zo strany senátu...“

V knihe je toho ešte oveľa viac. A nielen od tohto prominentného senátora. Za to, čo vtedy Kennedy stváral, by si ako vlastizradca zaslúžil byť zastrelený na úsvite. Koniec koncov, dodnes je v úrade a v roku 1980 takmer získal demokratickú nomináciu pre prezidentské voľby na úkor Jimmyho Cartera.

V súčasnosti sa o tom hovorí len málo, ale pred rokom 1989 bola americká liberálna ľavica a západoeurópski sociálni demokrati rozhodnými spojencami Sovietskeho zväzu. Ich politické presvedčenie im dokonca našepkávalo, že ZSSR naozaj dobieha a časom predbehne Američanov, ako to predpovedal kedysi Nikita Chruščov.

Napríklad keynesiánsky ekonóm John Kenneth Galbraith v roku 1984 vyhlásil:
„To, že Sovietsky zväz urobil v posledných rokoch veľký hmotný pokrok, je zrejmé tak zo štatistík, ako pri bežnom pohľade na mesto. (...) Človek to môže pozorovať na tom, koľko je v uliciach ľudí, ktorým sa dobre darí, na všeobecnom vzhľade reštaurácií, divadiel a obchodov. (...) Čiastočne je ruský systém úspešný preto, že na rozdiel od západných priemyslových ekonomík naplno využíva svoj ľudský potenciál.“  

U Galbraitha nejde o zriedkavé vyhlásenia. Iný uznávaný ekonóm, autor najvydávanejšej učebnice ekonómie na svete, Paul Samuelson, vo vydaní z roku 1981 napísal: „Je to hrubý omyl, myslieť si, že väčšina ľudí vo východnej Európe je nešťastná.“

V tom istom roku uviedol Strobe Talbott, neskorší zástupca ministra zahraničia v Clintonovom kabinete: „Aj keď niektorí druhoradí stúpenci tvrdej línie v Reaganovej administratíve (...) podporovali cieľ z počiatkov 50. rokov, zrušiť sovietsku nadvládu nad východnou Európou, Spojené štáty proste nemali vojenskú ani politickú moc, aby to dosiahli.“

Človeka, ktorý sa narodil na odvrátenej strane bývalej železnej opony, až zamrazí, keď číta tieto citáty. Keby namiesto Reagana a Thatcherovej vládla v 80. rokoch na Západe ľavica, asi by tu socializmus zahníval dodnes. Nemal by ho totiž kto vyzvať na súboj.  

John O’Sullivan: Prezident, papež a premiérka, vyd. Ideál, Praha 2007