Trojhodinová jednohubka

Postmoderné písanie a trendy v literatúre súčasnosti (a že ich je mnohokrát viac než čitateľov či spisovateľov) sú plné postupov, ktoré literatúru „obohacujú“ o mnohé nezvyčajné a čoraz viac originálne prístupy k príbehu, témam, postavám, rozprávačovi, spôsobu vedenia čitateľa a podobne. Často v službách efektu a originality je čitateľ vtiahnutý do neprehľadnej pavučiny, ktorej jediným zjavným účelom je, že dokonale popletie každému hlavu a že sa v nej stratí príbeh, pointa i samotná téma. Je čoraz ťažšie natrafiť na spisovateľa, ktorý vie jednoducho a pútavo vyrozprávať príbeh. Zaujať svoje obecenstvo a prinútiť ho pri knižke zotrvať s očakávaním vecí budúcich, s očakávaním všetkého, čo sa stane na ďalších stránkach, to je v dnešnej dobe, keď sa nedokážeme sústrediť na útvary dlhšie než videoklip, článok v časopise, predpisovo skomponovaná popová skladba skonštruovaná na základe overeného modelu, veľmi ťažké a uspeje len naozaj zručný rozprávač.

Juraj Raýman, spisovateľ a scenárista, takým rozprávačom očividne je. Jeho knižka, krátka novela Tri hodiny ráno, ktorú slovenským čitateľom prináša Marek Šulík, je zručne napísaná „jednohubka“. Čo značí, že ju zhltnete na posedenie. Možno dokonca aj v rozmedzí časového údaja vymedzeného názvom. Oveľa viac ako útlosť tohto dielka je to spôsobené pútavým štýlom, ktorým je napísaná. Ak je tento pojem vôbec možné použiť pri literatúre, tak Tri hodiny ráno sú napísané „klipovito“. Krátke vety, rýchle strihy, medzi ktorými sa nestíhate nadýchnuť a s hlavným hrdinom sa ženiete premyslene vystavaným dejom od začiatku ku koncu.

Autor k svojmu čitateľovi prehovára zrozumiteľne a priamo. Práve preto je nejeden prekvapivý a často mrazivý dejový zvrat o to viac šokujúci. Raýman je šikovný dramaturg, ktorý dokáže príbeh nadávkovať tak zručne, že vaša pozornosť neupadne ani na chvíľku. Na obálke síce píše, že ide o psychologický thriller, i keď skutočné žánrové zaradenie príbehu by som hľadal niekde na pomedzí mysteriózneho hororu či akčného thrilleru – a prekvapivo vôbec neruší, že je celý rozprávaný na pozadí slovenských reálií.

Na krátkom časovom úseku a malej ploche sa pred vašimi očami odohrá príbeh, ktorý sa nesnaží zaujať prílišnou originalitou a premrštenou snahou byť nevšedný, ale pohybuje sa isto v hororových vodách, autor narába so žánrovými kľúčmi obratne a odomyká nimi stále nové a nové dvere, za ktorými čaká koncentrovaná hrôza a napätie. Jazyk však ostáva hovorový a vecný, žiadne barokové opisy atmosféry, skôr ako toto zdĺhavé a postupné budovanie ovzdušia strachu volí Raýman priamu akciu a rýchle tempo, ktorým vás vťahuje hlbšie a hlbšie a tým viac ako strach prichádza napätie.

Tri hodiny ráno je svižné dielko, ktoré možno neskrýva závratnú obsahovú a výpovednú hĺbku, no vynikne veľmi napínavým dejom, navyše nesmierne zručne postaveným a prerozprávaným. Pozor: nečítať o tretej ráno (ak ste slabšie povahy). A možno si po prečítaní začnete pozornejšie všímať hmlu na Považí.

Juraja Raýman: Tri hodiny ráno, vydal Marek Šulík, 2007.