Tretí muž cestuje domov Severozápadnou linkou

Minulý týždeň odštartoval ďalší ročník prehliadky Projekt 100, ktorá zvykne pravidelne prinášať výber z dejín svetovej kinematografie. Čo ponúka desiatka filmov, ktorá poputuje našimi kinami až do konca decembra?

Ťažiskovými snímkami nového ročníka sú dva trilery a western. Fenomenálny Tretí muž (The 3rd Man, r. Carol Reed, 1949) odohrávajúci sa v povojnovom Nemecku je pohladením pre fanúšikov filmu noir, pretože spĺňa všetky atribúty žánru a okrem toho, že vznikol podľa románu Grahama Greena, potešiteľná je i herecká účasť Orsona Wellesa. Snímka vyhrala Oscara za najlepšiu čiernobielu kameru a Veľkú cenu festivalu v Cannes.

Druhým do partie je klasika Alfreda Hitchcocka Na sever Severozápadnou linkou (North by Northwest, 1959) o obyčajnom chlapíkovi, ktorého si polícia i zabijaci pomýlia s tajným agentom. Jeden z najpôsobivejších útekov pred prenasledovateľmi v dejinách, respektíve jeho časť, v ktorej Caryho Granta naháňa po poli lietadlo, býva často parodovaná. Nehovoriac už o finále filmu na prezidentských hlavách Mt. Rushmore.

Pomyselnú trojicu spriaznených snímok uzatvára Pat Garret a Billy the Kid režiséra Sama Peckinpaha z roku 1973. Skvelý príbeh o chlapíkoch, ktorí si idú síce po krku, no to neznamená, že by medzi nimi nemohlo byť kamarátske puto, stojí najmä na ústrednej dvojici v podaní Jamesa Coburna a Krisa Kristoffersona. Najskôr ma prekvapovalo, že Pat dáva Billymu toľko šancí, ale vzhľadom na spoločnú minulosť priateľské puto zostáva neporušené napriek tomu, že obaja teraz stoja na opačných stranách zákona. Práve táto neobvyklosť vzťahov hlavných postáv ma pri Peckinpahovi fascinuje.

Cléo od piatej do siedmej (Cléo de 5 ? 7, 1961) režisérky Agn?s Vardovej je príspevkom do francúzskej novej vlny a zachytáva dve hodiny života mladej šansoniérky očakávajúcej výsledok vyšetrenia na rakovinu. Neodohráva sa to síce úplne v reálnom čase, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, no i tak snímku odporúčam do pozornosti.

Rovnako aj Carmen (1983) španielskeho režiséra Carlosa Sauru, ktorá je tiež pokusom o iný filmársky prístup. Saura preniesol na filmové plátno trochu divadelnosti, pretože hlavným postavám prerastajú skúšky na tanečné predstavenie Carmen do súkromia a vďaka skvelej hudbe i režisérovej výtvarnej štylizácii sa na to všetko fajn díva.

Až štyri kúsky sú relatívne mladými počinmi a možno by v Projekte 100 mali skôr prenechať miesto nejakej ťažšie dostupnej klasike.

Maďarská podivnosť Taxidermia (r. György Pálfi, 2006) nedávno vyhrala festival Cinematik a jej dekadentnosť či porážka obsahu formou je niečo, čo sa len ťažko opisuje. Treba to vidieť.

Ďalším do mladíckej partie je dva roky starý Tsotsi (r. Gavin Hood) o lokálmafiánovi, ktorý jedného dňa omylom ukradne tašku s malým dieťaťom, no napriek svojej profesii a hlavne povahe sa rozhodne o drobca postarať. Tsotsi má na krku Oscara ako Najlepší cudzojazyčný film, k čomu nedospel za mierne nepravdepodobný príbeh, ale hlavne réžiou, údernou hudbou a úžasnými lokáciami predmestia Johannesburgu. Špina, kriminalita a bezútešnosť prýšti z každého políčka filmu. To všetko zabezpečilo režisérovi Hoodovi možnosť preniknúť do Hollywoodu, kde mu ponúkli celovečerný film o Wolverineovi. Ak sa mu podarí ísť v stopách vydareného Tsotsi, bude to paráda.

Politické motívy a hlavne boj IRA za nezávislosť krajiny prezentuje vo svojej novinke Zdvíha sa vietor (The Wind That Shakes the Barley, 2006) režisér Ken Loach. Hoci film získal Zlatú palmu v Cannes, je v podstate len o tom, ako Angličania mlátia Írov a naopak. Nebyť skvelého Cilliana Murphyho v úlohe Damiena, bol by to len nudný príspevok o dejinách Írska.

Nasledujú Svetlá v súmraku (Laitakaupungin valot, 2006) fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho o trpákovi, ktorý sa nechá zamestnať ako nočný strážnik, aby mohol byť sám, no napokon mu krásna ženská prevráti život naruby. Nemám veľmi rád hrdinov, ktorí sa nechajú pasívne vláčiť životom a udalostiam dovolia voľne plynúť okolo seba. Väčšinu času sledovania snímky som osciloval medzi tým, že ma ťahalo povedať mu „takto nie“, a potom zase streliť mu pár faciek. Ak chcel toto Kaurismäki dosiahnuť, zadarilo sa mu.

Cesta domov (Wo de fu qin mu qin, 1999) čínskeho tvorcu Yimoua Zhanga  Klan lietajúcich dýk  je miernym odklonom od počinov režiséra, známych u nás. Chýbajú poletujúci bojovníci wuxia, no Zhang si zachováva svoj úžasný cit pre výtvarno a je snáď najpoetickejší vo svojej kariére. Nejde ani tak o príbeh, ktorý je navyše pomerne jednoduchý, ale o to, ako to všetko vyzerá. A v tomto prípade víťazstvo obrázkov nad príbehom nie je na škodu.

Z nejakého čudného dôvodu sa u nás Projekt 100 líši od pôvodného českého. Pribudla Carmen a Svetlá v súmraku, no za to sme ochudobnení o geniálny Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka a Zrkadlo od Andreja Tarkovského. Pred pár mesiacmi som sa po víkende venovanom čisto len Tarkovského opusom zaprisahal, že nikdy viac, takže Zrkadlo mi nechýba, ale ten Kubrick mohol byť. Parchanti!