Nedávno bola odhalená neočakávaná genderová nezhoda. Dve ženy, kamarátky zdieľajúce väčšinu smutných, veselých, bizarných aj intímnych príhod zo svojich životov, sa ocitli každá v inej krajine, na dobu neurčitú. Preto sa nateraz dohovárajú cez rôzne internetové chaty a telefonické zariadenia.
Pri tej príležitosti sa tá, ktorá práve sedela vo východnom Londýne vo svojom miniatúrnom kamrlíku, sťažovala tej, ktorá sedela v rozhajcovanej Bratislave, že mužovi, s ktorým si začala, nejako visia guľky.
Bratislavčanka sa pri svojom počítači zachichotala, čo zaregistroval jej priateľ, ktorý práve vošiel do pracovne so závažným problémom, ktorý spomaľoval jeho prácu na projekte na záchranu univerza (tuším nevedel nájsť vypraté slipy).
„Čo sa smeješ?“ opýtal sa jej.
„Ale nič, Londýnčanka ma tu zabáva,“ odpovedala ona, a pri pohľade na jeho bezslipý rozkrok naťukala do MSN: aj mojmu visia, to je normalne – a rozosmiala sa ešte viac.
To už priateľ nevydržal, nahol sa nad počítač a prečítal si, čo napísala. Ani sa to nesnažila zakryť, veď guľky mu skutočne viseli, Londýnčanku dobre poznal a vôbec. Išlo len o srandu.
Na veľké prekvapenie Bratislavčanky sa však jej priateľ najprv zháčil, vzápätí v polovici vety vybehol z izby a o minútu sa vrátil červený v tvári a dožadujúci sa vysvetlenia.
Bratislavčanka napísala do MSN: musim ist, ozvem sa neskor – a vypočula si prednášku na tému „intimita vo vzťahu, zdieľanie informácií v priateľstve“. Priateľ najprv dlho nevedel pochopiť, čo Bratislavčanka urobila. („To čo si urobila?!“) Keď mu vysvetlila, že len chcela ubezpečiť Londýnčanku o normálnosti visiacich guliek (nakoniec, čo iné môžu guľky robiť okrem visenia?), rozčúlil sa ešte viac.
„To ona akože vie všetko o mojom…, o našich…, o nás? O MNE?!“
Bratislavčanka sa zamyslela a v hlave sa jej premietli nespočetné ženské rozhovory, ktoré zrazu v svetle priateľovej hystérie nevyzerali až tak nevinne.
„Všetko nie,“ povedala po chvíli na záchranu situácie a priateľ si od rozčúlenia musel sadnúť.
Bratislavčanka a Londýnčanka sa poznajú veľmi dlho, vlastne od detstva. Vedia o sebe veci, ktoré by nepovedali nikomu inému, najmä nie svojim mužom. Považujú to za normálne a vždy predpokladali, že nejako podobne to funguje medzi všetkými lepšími kamarátmi. Komu inému by sa Bratislavčanka mohla posťažovať na úskalia sexu v polohe, ktorou sa jej priateľ inšpiroval v porne, a kto iný by donekonečna opakoval Londýnčanke, že malý penis jej bývalého nie je dôvodom na rozchod?
Priateľ však stále nechápal, aj guľky mu nejako smutnejšie začali visieť.
„Ako môžeš niekomu cudziemu rozprávať o mojich genitáliách?“
„Londýnčanka nie je cudzia,“ oponovala Bratislavčanka. „Okrem toho som nikdy nič skutočne intímne nepovedala,“ zaklamala, lebo sa bála, že sa jej tam rozleje na kolomaž.
„Ja o tebe nehovorím nikomu,“ povedal dotknuto.
Mlčala.
„Ani Karolovi, ani Jojovi. To by som nemohol – pri pive im rozprávať, aké to s tebou je, alebo ako vyzerajú tvoje pysky.“
Bratislavčanka bola prekvapená. Jednak ju jeho postoj celkom potešil, jednak bola zaskočená.
„Vždy som si myslela, že muži sa o ženách rozprávajú rovnako detailne ako ženy o mužoch,“ povedala.
„To áno, ale nie o tých vážnych.“
Bratislavčanka bola na pozadí vzniknutej situácie nútená prehodnotiť svoju ženskú zdielnosť. Nakoniec jej vyšlo, že napriek tomu, že je jej priateľ vážny, nenarúša ona ich intímny vzťah tým, že o niektorých jeho detailoch hovorí úzkemu a výsostne diskrétnemu panelu odborníkov. Výsledný argument, ktorý priateľovi ponúkla na obhájenie svojho práva na táranie, bol ten, že ženy a muži sú jednoducho iní a že to tak (určite) robí väčšina žien. Pre jeho blaho zbagatelizovala bujaré posedenia s kamarátkami do obrazu akýchsi priadok, kde sa chudery ženy môžu stretnúť a vyrozprávať sa zo svojich problémov. Priateľ sa po niekoľkých hodinách trochu upokojil a pripustil, že s tým asi veľa nenarobí a že určité veci vidia ženy a muži ozaj rozdielne.
O tom, že sa z toho nikdy nedostal úplne, svedčí fakt, že doma už nikdy nechodí bez slipov.
Ľubomíra Vojáčeková viac od autora »
Vaše reakcie [39]
Syndróm, konečne!
Kedy na človeka príde to zlo?
Eskorta – neuveriteľný príbeh!
Ešte raz povieš „milujem ťa“ a ujdem
Bobor musí žiť