Čenkovej vdovy pocity a precitlivenosti

Čenková vypla televízor ešte pred koncom reportáže. Stačilo jej náreku zdrvených rodičov, ktorí vlastnou hlúposťou prišli o rodinný domček a s tromi či štyrmi deťmi sa ocitli na ulici. Teraz vystierajú ruky k štátu a obecnému úradu, teraz do kamery chŕlia oheň a síru na všetky nenažrané pôžičkové spoločnosti s ich úžerníckym úrokom a nezrozumiteľnými zmluvami, ktorými balamutia úbohých nešťastníkov. Nechceli nič iné, len si pomôcť. Logicky a nutne z toho po čase vyplynulo, že pôžička na pôžičku nebude ideálnou formou pomoci. Teraz sú bezdomovci a o svoje deti sa budú môcť postarať ešte horšie než predtým. Potrestá týchto rodičov za ich nezodpovednosť vôbec niekto? Pôjdu do basy a budú musieť deťom splácať obrovskú traumu z pocitu neistoty, ktorý týmto na nich odkázaným stvoreniam spôsobili?

Kurátor do každej rodiny!
A vôbec, prečo nebol ich (a úplne každej) rodine už dopredu, hneď pri narodení prvého dieťaťa, súdom ustanovený kurátor, ktorý by im okrem iného jednoducho nedovolil takto hlúpo prešustrovať strechu nad hlavou? Tento človek by v čase ich núdze buchol päsťou do stola a riekol: „Nie veru! Nedovolím vám takto ohroziť vaše deti! Som tu na to, aby som chránil ich práva a istoty pred vašimi záujmami. Mám zodpovednosť a bez môjho povolenia riskovať nebudete! Nájdite iné riešenie!" Prípadne by to podpísal a po exekúcii by za svoj neuvážený podpis platil ubytovaním deložovanej rodinky v svojom vlastnom byte. A problému by sa predišlo. Štát by deti spoľahlivo chránil a podobné emotívne reportáže by pred spaním nerozhorčovali spravodlivých občanov.

Absurdné? Ako sa to vezme. Hoci podobný nápad musí rozpáliť do biela každého samostatne mysliaceho zodpovedného rodiča. Je nepredstaviteľné, aby štát takto necitlivo zasahoval do uzavretého súkromia rodiny, ktorá má mať svoj vlastný poriadok a žiť autonómne podľa vlastných možností. Žlč kypí a na adresu autorky tejto nezmyselnej úvahy sa už určite v hlavách čitateľov roja vulgarizmy a najrôznejšie psychiatrické diagnózy. Uznávam, je veľkou urážkou dopredu rodičov označovať za potenciálnych zbedačovateľov vlastných detí. Uznávam aj to, že zodpovednosť za spôsob života ich potomkov je hlavne a predovšetkým v rukách rodičov a zásah štátu do nej je necitlivým obmedzením rodičovských práv. Lenže podobné prípady v rôznych obmenách sa dejú, nezodpovední a vypočítaví rodičia predsa len existujú a vtedy ich nevinné deti trpia najviac. Tak uznajte aj vy, rozhorčení čitatelia, že takáto kľučka v zákone by bola ochranou. Uznajte konečne, že taká ochrana potenciálne ohrozeného dieťaťa má stáť nad nejakými právami a svojprávnosťou aj toho najlepšieho rodiča. Neuznáte?

Ani ja. Pevne dúfam, že sa tohto môjho hypotetického výplodu nechytí nejaký agilný legislatívec, či priamo najsociálnejšia ministerka vlády, ktorá akoby sa systematicky snažila premieňať rôzne absurdity na zákonom deklarovanú skutočnosť. Len som v čitateľovi chcela aspoň vzdialene navodiť zmes pocitov, s akými musí žiť naša Čenková. Tá si totiž myslela, že vymámenie poistného plnenia zo štátnej poisťovne bez ešte ďalších prieťahov, prípadne zdĺhavé dedičské konanie so všetkými papierovačkami a notárskymi i súdnymi poplatkami budú posledné nepríjemnosti, ktoré v súvislosti s ovdovením zažije. Taká bola naivná.

Sirotu treba pred rodičom ochrániť!
Nerátala s tým, že najnepríjemnejšia zo všetkého je zmes jej vlastných pocitov. Pocitov poníženia, hnevu a bezmocnosti, ktoré sa dostavili potom, ako bola obvinená, že môže chcieť okradnúť vlastné deti. Veru áno. Ak ovdoviete, štát sa nestará, ako už bolo napísané v predošlom článku, akým spôsobom to najhoršie obdobie so svojimi deťmi prežijete, či vôbec na živobytie máte prostriedky. Nikto vám ani nedá osobného strážcu, lebo čo ak by ste v zúfalstve a žiali spravili niečo neuvážené. Štát sa do vás stará až vtedy, keď ide prebiehať dedičské konanie ohľadom majetku, ktorý ste spolu so zosnulým partnerom nahromadili. Vtedy vám vmetie do tváre, že o tomto majetku nemôžete v mene svojich maloletých detí rozhodovať, lebo to je proti záujmu týchto vašich detí. Aby s ním bolo naložené v ich záujme, musí nastúpiť ešte iná osoba. A vyrovnajte sa s tým, ako chcete.

Je jedno, že tú osobu môžete navrhnúť vy, a teda to môže byť človek, s ktorým tie chúdence deti viete elegantne oblafnúť spoločne. Hlavné je, že ho formálne schválil súd, a tak štát ukázal zas raz svoju prezieravosť a moc nad občanom. Na nejaké pocity rodiča on, beťár, kašle. Nakoniec, sú to len pocity a precitlivená Čenková ich určite preháňa. To si povie nejeden z nás a možno aj ona sama. Lenže ona za svoje deti doteraz vždy bojovala a nikdy ich do núdze svojou nerozvážnosťou neuviedla. Nečudo, že je precitlivená.

Pozrela som si zákon č. 36/2005 o rodine, teda jeho časti týkajúce sa ustanovenia kolízneho opatrovníka. Vyznievajú tak logicky, veď ide o ochranu práv dieťaťa. Pre rodiča však celkom logicky vyznieva aj pocit Čenkovej, že tento zákon pre ňu znamená prezumpciu viny. Že predpokladá, že bude zrazu k svojim deťom nezodpovednejšou, než bola doteraz, a treba ju preto obmedziť. Pritom práve videla v televízii, že zákon nijako dopredu nebráni rodičom, ktorí v dvojici robia nezodpovedné prešľapy. Dáva im voľnosť a právo na omyl. U nej túto voľnosť obmedzuje. Ako vdova má byť menejcenná, čo je podľa mňa z hľadiska ľudských práv nepochopiteľné. Ale mne už dávnejšie jeden právnik povedal, nech sa právo nesnažím pochopiť. Tak sa radšej snažiť nebudem. No štve ma to.