Pastier, či predátor?

„... naplňte zemi, a podmaňujte ji, a panujte nad rybami mořskými, a nad ptactvem nebeským, i nad všelikým živočichem hýbajícím se na zemi.“ Genesis 1.28.

A tak sme presvedčení, že sme dostali k dispozícii svet. Pretože sme dostali do vienka aj zvedavosť, už stáročia si kladieme otázky a hľadáme najúčinnejšie spôsoby hľadania odpovedí. Ako funguje život na zemi je perfektná otázka. Život môžeme vnímať ako záhadu, ale i ako hlavolam. Záhadu treba vnímať v jej celosti, hľadať cesty zasvätenia, skúšať do nej preniknúť meditáciou. Hlavolam možno pochopíme, ak ho rozoberieme a skúsime zase poskladať. Tak to robí moderná veda. Stavila na delenie na malé čiastočky, ich detailné opísanie a opätovné poskladanie ako kamienkov do mozaiky. Ak to robí so živým organizmom, nazýva sa to vivisekcia.

Pestovanie zvierat na pokusy sa odštartovalo v devätnástom storočí
Pre našu židovsko-kresťanskú civilizáciu je človek pánom ostatných stvorení a môže ich použiť na svoje ciele. Preto rezať zvieratá nebolo problematické. Ľudí bolo oficiálne povolené pitvať až v pätnástom storočí. Vtedy sa začína etablovať moderná veda ako inštitúcia. Vytvára svoju metodológiu, svoje hierarchie, svoj systém publikácií a ich oponentúr. Vytvára všeobecne prijímaný systém, ktorý triedi poznatky na správne a nesprávne, prijímané a odmietané. V devätnástom storočí Claude Bernard stanovil, že pri serióznom experimente môžeme meniť iba jeden parameter a všetky ostatné musíme udržovať bezo zmeny. To v prípade živých experimentálnych objektov vôbec nie je jednoduché. Už genofond skúmaného živočícha je zdrojom veľkej variability. A tak sa postupne vyprofilovali firmy, ktoré dlhé roky udržujú geneticky presne definované kmene pokusných zvierat a postupne vytlačili pokusy na zvieratách z voľného odchytu.

V osemnástom storočí Jeremy Bentham prišiel s myšlienkou, že zvieratá sú schopné vnímať bolesť. Právo vedcov narábať s nimi ľubovoľným spôsobom, ktorý mohol priniesť nové poznatky o živočíšnej fyziológii, sa otriaslo a začali sme zvažovať, či prínos daného pokusu dostatočne vyvažuje bolesť, ktorú ním spôsobujeme.

Zvieratá sú prvé na rane, či chceme ľuďom pomáhať, alebo škodiť
Dvadsiate storočie prinieslo nebývalý rozvoj disciplín, ktoré od živých experimentálnych objektov záviseli: chémie, biológie, farmakológie, medicíny. V priebehu dvadsiateho storočia sme začali používať vyše 100 000 nových chemikálií. Väčšinu s cieľom ponúknuť ľuďom príťažlivý produkt, niekoľko s cieľom ľudí zabíjať. O tých prvých sme sa potrebovali presvedčiť, že ľuďom neškodia, o tých druhých, že ľuďom dostatočne škodia. V oboch prípadoch boli prvé na rane zvieratá. Na zvieratách testujeme, či chemikália vyvoláva alergické reakcie, v akej dávke je schopná zabíjať, ktoré tkanivá dráždi, ktoré orgány ničí. Podobné testy sú záväzné aj pre kozmetické prípravky. Počet zvierat potrebných na experimenty rástol. Súčasne rástla aj citlivosť spoločnosti voči týmto pokusom. V šesťdesiatych rokoch sa sformovalo hnutie proti krutosti voči zvieratám ako reálna politická sila.

Na zvieratách testujeme aj novovyvinuté liečivá. Už pár desiatok rokov sú presne definované niekoľko rokov trvajúce testy záväzné pre každú farmaceutickú firmu, ktorá chce získať povolenie uviesť na trh nový liek. Norimberský kódex prijatý v roku 1947 stanovuje, že klinickým testom na ľuďoch musia predchádzať pokusy na zvieratách. A samozrejme si uvedomujeme, že potkan nerovná sa králik nerovná sa makak nerovná sa človek. Nové látky testujeme vo veľkom na drobných hlodavcoch, v menšom na primátoch iných ako človek, ale keď ide o lieky, nezaobídeme sa bez toho posledného kroku a musíme ich testovať aj na ľuďoch. Koľko skvelých liekov na rakovinu myší bolo objavených počas ostatných dvoch-troch desaťročí, a všetky tíško zmizli kdesi na ceste od klietky myší k lôžku pacienta!

Smrťou objektu sa môže pokus začať i skončiť
Testovanie nových látok je aplikovaný výskum. Veľa pokusných objektov spotrebuje aj základný výskum. Jeho cieľom je nájsť princípy, podľa ktorých organizmus funguje. Samozrejme, organizmus je veľmi zložitý, a preto ho delíme na menšie a menšie časti, na orgány, jednotlivé bunky alebo jednotlivé bielkoviny a pokúšame sa pochopiť zákonitosti, ktorými sa riadia tie. Na počiatku máme celý živý organizmus, z ktorého jednotlivý orgán, jednotlivé bunky alebo jednotlivé bielkoviny musíme získať. Na takéto pokusy sa ročne spotrebujú milióny živočíchov, ale podľa definície to nie sú pokusy na zvieratách. Pri pokuse na zvieratách pracujeme s celým jednotlivcom a pokus sa končí jeho prepustením alebo úmrtím. Obvykle tým druhým. Ak však pracujeme s časťami organizmu, hovoríme o odbere orgánu. Ak chceme pracovať s neurónmi, musíme najprv vybrať mozog. Ak so srdcovými bunkami, musíme vybrať srdce. Takýto pokus sa smrťou experimentálneho objektu začína.

Ku kvasinkám citový vzťah nemáme
Konečným cieľom základného biologického a medicínskeho výskumu je úplne pochopiť podstatu ľudského organizmu. Medzistanicami je pochopenie funkcií rôznych jednoduchších organizmov. Ľutujeme mučené mačky a opice, ale tých je v skutočnosti veľmi málo. Vedci spotrebujú veľa vínnych mušiek a múčnych červov – bez drozofily a bez Caenorhabditis elegans by pokrok genetiky v druhej polovici minulého storočia nebol tým, čím bol. Svoje si odslúžia aj jednobunkové živočíchy – ich dôstojným reprezentantom v sieni slávy svetovej vedy sú kvasinky. K nim ale citový vzťah nemáme. Citový vzťah máme k cicavcom. A experimenty na nich nám prekážajú čoraz viac.

Znižuj počet použitých zvierat, nahraď ich, zjemňuj metódy
Uznali sme, že aj ony môžu vnímať bolesť, a aj to, že spôsobovať iným bolesť nie je dôstojné človeka dvadsiateho a ďalších storočí. V roku 1959 Russel a Burch sformulovali princíp troch R. Sformulovali ho po anglicky. V tomto jazyku tie tri písmená znamenajú reduce, replace, refine. Teda znižuj počet použitých zvierat, nahraď ich, ak sa dá, zjemňuj použité metódy. Náhrada sa presadila predovšetkým pri vývoji kozmetických prípravkov. Testovať ich na zvieratách je už dnes v niektorých štátoch, napríklad vo Veľkej Británii, Holandsku a Belgicku, úplne zakázané. Čiastočne náhrada, čiastočne zníženie počtu experimentálnych zvierat sa dá docieliť aj pri toxikologických testoch. Vhodnou náhradou živých orgánov pri niektorých testoch môžu byť bunkové kultúry. A dôsledný medzinárodný systém evidencie experimentov má zaručiť, že raz dôveryhodne otestovaná látka sa viackrát testovať nebude. Aktuálne je to v týchto dňoch v Európskej únii, keď norma REACH vyžaduje novú registráciu a nové testovanie priemyselne používaných chemikálií. A každý štát i každá grantová agentúra majú svoje predpisy pre zaobchádzanie s pokusnými zvieratami. Zjemnenie prístupu k zvieratám je samozrejmou požiadavkou aj pre základný výskum. Náhrada orgánov či celých organizmov bunkovými kultúrami má svoje medze. Niektoré regulačné mechanizmy takto opísať dokážeme. Na iné potrebujeme celý orgán, na ďalšie celý organizmus. A ak testujeme liečivá a liečebné postupy, musíme po ich pretestovaní na zvieratách prejsť ku klinickým testom na ľuďoch.
Znižovanie počtu experimentov je dvojsečné. Najzaujímavejšie sú tie experimenty, ktoré ešte nikto neurobil. A čím je ich výsledok zaujímavejší a nečakanejší, tým viackrát ho chceme zopakovať rôznymi ľuďmi v rôznych laboratóriách, kým mu definitívne uveríme. Toxikologické testy sú principiálne iné – pri nich používame osvedčené metódy, dostatočne otestované a precízne definované. Novou je len látka, ktorú touto metódou otestujeme, a preto tes

Ľuba Lacinová  viac od autora »
Vaše reakcie [6]