To je dnes ale počasie

Rozhovory o počasí ma občas rozčuľujú. Veď to poznáte všetci. Stretnete náhodou cestou do práce toho kolegu z vedľajšieho oddelenia. Nepoznáte sa až tak dobre, ale teraz by ste mali šancu niečo sa jeden o druhom dozvedieť. Napríklad už len to, či ten druhý radšej športuje, alebo číta knihy, alebo skôr rád sedáva s kamarátmi niekde pri pive. A on by sa možno dozvedel, ako vás teší, že ste včera večer rozbehali ten počítač.
Lenže veci sa vyvinú ináč. Váš partner otvorí ústa prvý a začne rozhovor o počasí. Vy mu mechanicky niečo odpoviete. A úprimný, osobný kontakt medzi vami dvomi je stratený. Ďalších päť minút spoločnej chôdze premrháte na rozprávanie o tom, ako je, bolo, bude pekne alebo škaredo, aký je ten vietor málo ústretový, keď je taký studený, v lepšom prípade aké je konečne to slniečko teplé a hrejivé a že to, dúfajme, ešte nejaký čas vydrží.
Prvotný pocit sklamania sa možno vo vás už rozpustil. No ako rozprávate, reagujete, dokonca rozvíjate nadhodenú banálnu tému, cítite v sebe znechutenie, hnev, poprípade pocit márnosti. V lepšom prípade dokážete vo svojom vnútri precítiť tajnú ironickú pobavenosť. Ďalej ale hráte rolu náhodného chodníkového spolubesedníka – banálnosť situácie je taká jasná, že by bolo veľmi trápne ju pomenovať.
Keď sa s dotyčným o pár minút rozlúčite, napodiv na celú vec veľmi rýchlo zabudnete. Koniec koncov, nezažili ste nič neobvyklého. Absolvovali ste iba jeden z bežných, obyčajných rozhovorov o počasí.

Rozhovormi o počasí som občas očarený. Dvaja ľudia sa náhodne, neplánovane zídu a bez prípravy sa stanú účastníkmi pradávneho obradu. Obrad je improvizovaný, po každý raz vyzerá trocha inak, ale obaja účastníci akosi automaticky, bez námahy poznajú svoje úlohy. Nemusia pritom veľmi rozmýšľať, jednoducho len reagujú. Úvod, jadro a záver ich rozhovoru o počasí má čosi, čo je svojím spôsobom posvätné – má skrytú, vopred nedohodnutú, ale pritom dobre rozoznateľnú formu. Zároveň je tu dostatočný priestor pre tvorenie vlastných variácií. Je to ako džezový happening. Melódiu všetci poznajú, no hráči na danú tému voľne improvizujú. Obaja práve píšu báseň do piesku. O chvíľu ju vietor navždy rozfúka.
Po prvotnom váhaní a otáľaní na začiatku rozhovoru sa partneri niekedy jednoducho podvolia situácii. Stanú sa z nich dve súčiastky lega, pri ktorých je úplne jedno, či sú, alebo nie sú z tej istej škatule. Na jednej strane rozhovor tohto typu zotiera z ich osobností aj posledné známky individuality. Na druhej strane práve táto skutočnosť dá vyniknúť ich krásnej kompatibilite. Môžu sa rozprávať o vetre, pretože obaja dokážu cítiť jeho chlad na svojich lícach. Keď hovoria o daždi, obaja majú vo svojich nervových zakončeniach uložené spomienky spojené so slovami „popŕcha, prší, leje, premokli sme do nitky“. Obaja prižmurujú oči, keď im do nich príliš svieti slnko. Obom koluje v žilách tá istá ľudská krv.
Občas sa účastníkom podarí úplne sa v rozhovore stratiť. Nechať sa ním unášať. Splynúť s ním. Už nehľadajú slová a nekonštruujú vety. Tie prichádzajú samy, samy sa im aj kladú na jazyk. Už nemusia vedome zlaďovať krok s partnerom, ani s povrchom chodníka, ani s plynutím času. Všetko prebieha hladko, samo od seba, všetko prirodzene tečie. Tak, ako keď planéty obiehajú okolo slnka. Ako keď vznikajú hviezdokopy. Ako keď rieka smeruje do mora. Ako keď sa striedajú ročné obdobia. To sa tu vždy dialo, to sa práve deje a to sa – dúfajme – bude vždy diať: Dvaja ľudia, náhodou idúci chvíľu po spoločnej ceste.