Po vražde, mimomanželskom i manželskom sexe a iných nemravnostiach nastal čas na rozjímanie a obrátenie pozornosti k viere. Áno, dnes sa prenesieme na pole teológie, vedy subtílnych argumentov, kde zámena dvoch slov v citácii Písma mohla priniesť ujmu na majetku či živote. A to aj v 18. storočí, storočí osvietenstva.
Nájdeme len málo takých príkladov, keď sa dve po sebe nasledujúce storočia od seba líšili tak diametrálne, ako to bolo v prípade 17. a 18. storočia v Uhorsku.
Prvé prebiehalo v znamení vojny zástupcov ideí samostatnosti Uhorska s habsburským centralizmom a bojovného katolicizmu s oduševnenými zástupcami reformácie, pričom drevo pod kotol prikladali kulminujúce turecké výboje, ktorým môže konkurovať iba najnovší pokus dostať Turecko do Európskej únie. Bolo to teda storočie vojny a nepokoja, ktoré sa skončilo víťazstvom centralizmu, katolicizmu a predovšetkým Habsburgovcov.
Naopak, 18. storočie je až na malé výnimky vnímané ako pokojné, plné pozitívneho vývoja a potrebných reforiem. Habsburgovci si po storočiach bojov definitívne a natrvalo podrobili Uhorsko. Dosiahli to zriadením moderných byrokratických úradov, ktoré napojili priamo na centrum moci vo Viedni a prakticky tak z politiky vytesnili odbojnú uhorskú šľachtu. Zároveň však nezaháľali ani v cirkevnej oblasti. Snažili sa postupne pretvoriť Uhorsko na katolícky štát s tolerovanými evanjelickými a kalvínskymi menšinami. Na dosiahnutie tohto cieľa používali metódu cukru a biča, pričom sa oveľa viac zaháňali bičom, ako rozdávali cukor. Šopronský snem (1681) umožnil evanjelikom postaviť si kostoly iba na vyhradených miestach mimo miest, často aj mimo obývaných lokalít. Kostoly, ktoré si postavili z vlastných peňazí, im boli zabrané a rozdané väčšinou katolíckym rádom. Evanjelici mali sťažené zastávanie postov v mestských, stoličných i štátnych úradoch. Nie nepodstatnú úlohu v spomínanom procese hrala kriminalizácia predstaviteľov evanjelického duchovenstva aj prostých veriacich. Dve z najpoužívanejších obvinení si dnes predstavíme. Prosím, privítajte bohorúhačstvo a odpadlíctvo od katolíckej viery.
Bohorúhačský evanjelik, čo bol málo opatrný
Víťazstvo katolicizmu znamenalo pre evanjelikov mimoriadne sťaženie vyznávania ich viery. Kostolov, kde to bolo možné, nebolo veľa a otvorené vyznávanie a presadzovanie evanjelického učenia na verejnosti mohlo byť brané ako bohorúhačstvo, hlavne ak neopatrný evanjelik označil katolícke dogmy za scestné. Naopak, opatrný evanjelik sa o svojom náboženstve nerozširoval, zaťal zuby a dodržiaval pravidlá. Nie tak Andrej Rabacher, absolvent univerzity v Halle, evanjelický kazateľ a obyvateľ domu na Panenskej ulici. To bol vyslovene rýpavý typ. Ustavične mal spory s mestským magistrátom na tému sloboda vierovyznania, pričom jeden taký sa mu stal osudným.
V stredu 26. 9. 1731 stál učený Andrej Rabacher pri okne svojho domu na Panenskej ulici, keď tu začul nočného strážnika Mikuláša Niederera oznamovať ôsmu večernú hodinu, pričom radil, ako predísť požiarom: „Vy ženy a dievčiny zapáľte oheň pekne usilovne a označte ho božími slovami, označte ho svätým krížom Bohom Otcom, Synom i Duchom svätým a svätým Floriánom.“ Andrej neveril vlastným ušiam, preto si formulku vypočul ešte trikrát, kým si strážnika zavolal k sebe. Ako evanjelikovi sa mu nepáčilo spomínanie znamenia svätého kríža a ani vzývanie sv. Floriána, patróna požiarnikov a ochrancu pred požiarom. Krv v ňom síce vzkypela, ale ešte sa ovládol a rozhodol sa, že zistí viac.
Zaujímalo ho najmä, či to strážnikovi prikázala vrchnosť, alebo to bola jeho vlastná tvorba. Keď sa dozvedel, že toto znenie sa naučil od kamaráta a mestská rada mu nič také vyvolávať nekázala, naznačil vartášovi, že spomínanie znamenia kríža a sv. Floriána je čistým bohorúhačstvom a Boh sa určite na to urazí a pomstí sériou požiarov. Toto mu zopakoval ešte trikrát a nakoniec mu povedal: „Vy ste zlý chlap, rúhač a bezbožník.“ Silu svojich argumentov podporil aj tým, že ho chytil za vlasy a poriadne mu nimi zakmásal. Spasenie duše blížneho mu totiž ležalo na srdci.
Keby sa toto všetko odohralo bez svedkov, asi by bol Andrej vyviazol bez trestu, ale mal smolu. Pri incidente bolo prítomných viacero svedkov, takže sa ani niet čo diviť, že sa informácia o konflikte dostala až do uší mestských radných. Situácia bola vážna, obvinenie z bohorúhačstva dobrého katolíka evanjelickým kňazom, a ešte na verejnom priestranstve, to sa muselo riešiť. 24. 10. 1731 bola do radnice zvolaná kompletná mestská rada, čo samo osebe naznačovalo závažnosť situácie. Boli predvolaní svedkovia a po ich vypočutí sa zapálený kazateľ Rabacher ocitol vo väzení obžalovaný z bohorúhačstva.
Rada si najprv zaistila súhlas Miestodržiteľskej rady, najvyššieho úradu kráľovstva a 20. 2. 1732 rozbehla očakávaný proces. Žalobca obvinil obžalovaného, že „v krajine, kde oddávna svätí králi a pútnici pestovali pravú vieru, si dovolil ju (vieru) nazvať bohorúhačskou a sám sebe si určil právo určovať formulku, ktorá sa má vyvolávať nočnými strážnikmi.“ Dopustil sa tak nielen trestu bohorúhačstva, ale aj narušovania zvrchovaného práva mestskej rady. Obžalovaný sa snažil pomocou svedkov dokázať, že on len bránil čistotu viery a tiež, že nočný strážnik je nedôveryhodný človek, keďže bol v Rakúsku odsúdený za krádež dreva, ale všetko bolo márne.
14. 3. 1732 vyniesol súd rozsudok. Uznal v tomto prípade obžalovaného vinným z trestného činu bohorúhačstva a keďže „neuznáva účinok znamenia svätého kríža, ako ani kultu sv. Floriána, označil nočného strážnika za príčinu božieho hnevu a požiarov, a znevažoval mystérium sv. Trojice ako základ katolíckej viery, ako aj pre akt násilia a znevažovanie jurisdikcie mesta“, dostal trest za prvý trestný čin 800 zlatých* splatných na účet mestského lazaretu a ďalších 100 za druhý trestný čin, ktoré mali ísť do pokladnice mesta. Nakoniec sa nad odsúdeným zmiloval cisár, ktorý vo svojej listine upravil trest tak, že z prvého trestného činu odsúdeného omilostil a za druhý mu naparil trest 500 zlatých v prospech lazaretu**.
Odpadlíčkina dilema: život, či konvertovanie?
Všetky dekréty panovníkov, vydané po porážke evanjelikov, odporúčali súdom, aby prísne trestali odpadlíctvo od katolíckej viery bez ohľadu na to, či potenciálny odpadlík predtým prestúpil na katolicizmus pod nátlakom, či dobrovoľne. Jednoducho, od katolíckej viery už nebolo cesty späť. Nepodarilo sa to ani Anne Sabine Baderovej. Tu však za všetko môžu, ako vždy, muži.
Prvým vinným bol jej manžel Ján Vogl, bratislavský mešťan a evanjelik, s ktorým si v pohode žila a vychovávala deti. Ten však zomrel. Druhým mužom v jej živote bol jej bratranec Eliáš Bader, tiež evanjelik, „ktorým bola oplodnená“, a keďže boli príbuzní druhého stupňa, a evanjelici povoľovali sobáš iba príbuzným štvrtého stupňa, tak jej hrozilo obvinenie z incestu, a teda trest väzenia a popravy. Tu sa na scéne objavil tretí muž, kaplán fary sv. Martina v Bratislave. Ten mal schopnosti, ktoré mu môže závidieť aj predajca poistných produktov s titulom „predajca roka“. Vo vystrašenej Anne Sabine videl ľahkú obeť a navrhol jej riešenie. Katolícka viera predsa povoľuje manželstvo medzi príbuznými už od druhého stupňa, takže by napísal do Ríma žiadosť o dišpenz a dobrotivý pápež určite nebude namietať. Je tu však jedna podmienka, k žiadosti je treba doložiť svedectvo o prechode žiadateľov na katolícku vieru.
Dilemu – život, či konvertovanie – vyriešila budúca odpadlíčka rýchlo a 9. 5. 1734 pred svedkami „slobodne odsúdila luterskú heréziu, pochopila mystérium svätej Trojice a prestúpila na katolícku vieru“. Kaplán splnil, čo sľúbil. Povolenie z Ríma prišlo, ona sa šťastne vydala a zachránila si tak život. Ale svedomi
Ján Kúkel viac od autora »
Vaše reakcie [23]
Podlá vražda hájnikovej ženy nešťastnou náhodou
Vyvolávam ťa, Diabol, poď, čakám ťa, poď a vypočuj ma!
Cudzoložstvo v Bratislave
Karty, pivo a vražda. Fyzikus, aktuár a fiškál.
Vražda v Blumentáli pri jazere korytnačiek