Smrťou nič nekončí

V e-mailovej pošte som si našla detsky naivnú otázku: „Toto je to vaše pomáhanie ľuďom, keď mi nechcete povedať hneď teraz, čo som bola v minulom živote?“ Teraz hneď si môžete minulý život pozrieť napríklad tu, možno zistíte, že ste boli v 12. storočí chemikom na Aljaške a o spoločenskú zábavu máte postarané ako na tomto blogu. Odpoveď na otázku nie je o pomoci. V prípade zvedavosti je to iba nepodstatná informácia, ktorá môže mať skôr zaťažujúci, ako blahodarný vplyv. Ako v prípade jedného mladíka, ktorý za mnou prišiel s požiadavkou pozrieť sa výhradne do jedného minulého života spred pár tisíc rokov v ríši Inkov, alebo dievčiny, ktorá chcela zistiť, či bola Kleopatrou. Väčšina ľudí minulé životy považuje za výlet do peknej rozprávky, ktorou si môže vylepšiť svoje ego, zabúda však, že každý zo životov končí smrťou a história ľudstva je vo veľkej miere presiaknutá krvou a často zanecháva rany na duši. Navyše, nie je iba jeden minulý život, ale je ich množstvo. Výstižne návrat do minulých životov vyjadrila s údivom jedna nežná slečna: „Koľko bolesti, násilia a smrti počas troch hodín.“

Smrť v priamom prenose z roku 1540
Milujem túto krajinu, naťahujem s radosťou v srdci ruky k nebu v jedno slnečné ráno na prahu domu. Usmejem sa a pozdravím susedu. Tvári sa, že ma nevidí a sused vychádzajúci z dverí mi aj miesto nej láskavo kývne na pozdrav. Odrazu sa v diaľave dvíha tmavý kúdoľ prachu. Násilím ma berú spred domu, odvlečú do pochmúrnej pevnosti, do mučiarne, kde ma obviňujú z vecí, o ktorých som nikdy predtým nepočula, a keďže v šoku mlčím, tak nasleduje mučenie. Nerozumiem, prečo práve jeden z nich tak nalieha, aby som sa priznala.

„Prečo práve ty?“ upieram na neznámeho muža pohľad plný bolesti a hľadám oči, ktoré sa dajú iba vytušiť pod hlboko stiahnutou mníšskou kapucňou.

Už nevládzem ani kričať, a keď sa kat priblíži s rozžeraveným železom, upadám do bezvedomia. Moje bezvládne telo vlečú do cely. Netuším, ako dlho tam ležím. Trasie ma zimnica. Zaspávam zvláštnym spánkom. Po prebudení nepociťujem bolesť. Obzriem sa do kúta miestnosti. Vidím dve schúlené dievčatá. Poteším sa, že nie som sama. Vidia ma, ale na moje prihováranie neodpovedajú. Odrazu sa otvárajú dvere.

- Nevydržala, - sucho oznamujú strážcovia katovi.

Pozriem tým istým smerom na zem. Leží tam moje telo. Len nohou som k nemu zdanlivo pripútaná. Obrátim sa k schúleným a vystrašeným kôpkam nešťastia a volám ich so sebou von. Nereagujú. Kat má rovnaký bezvýrazný sklenený pohľad ako v mučiarni. Uvedomujem si, že sa na neho nehnevám. Objímam jeho myšlienkami nepoškvrnenú dušu a prepadám sa s ním do chodby. Vznášam sa a hľadím na tých troch ostatných. Ich čierne duše sa krčia v kúte telesných schránok. Súcitím s nimi. Chvíľu sa túlam, hľadím, ako bezduché telá hádžu na akési smetisko mŕtvol a vraciam sa domov. Vnímam bezvýrazný a prázdny pohľad suseda a jeho ženu, ktorá sa mu už nikdy nedokáže pozrieť do očí. Jej spomienka na spoveď ma v okamihu premiestni k ustráchanému kňazovi, ktorý vo svojej farnosti musel niekoho označiť, aby nezomrel potupnou smrťou on samotný, jej žiarlivosť mu dala zámienku, veď sirota nikomu chýbať nebude. Toto dobrovoľné bremeno strachu si nesie po zvyšok života. Pochopenie súvislostí mi dáva voľnosť. Nastavím tvár hore k svetlu, splývam s ním a opúšťam udalosti roku 1540.

Ak ste podľa príbehu usúdili, že dotyčná má potlačené masochistické sklony, odpor k náboženstvu a viere, alebo nebodaj rieši problémy v partnerskom trojuholníku, ktoré premietla do historického príbehu, ste na omyle. Paralela so súčasným životom tam však jednoznačne je, no v iných súvislostiach. Regresná terapia znamená odraziť sa od problému z prítomnosti do minulosti, ktoré sú podstatou podobné a pri plnom vedomí priamo spoznať, že na prítomnosť má dosah určitá minulosť. Absolvovala ju z toho dôvodu, aby pochopila konkrétnu chronickú bolesť tela. Mučiareň v metafore tohto života predstavuje operačnú sálu, obvinenie z bosoráctva hodnotiace poznámky zdravotníckeho personálu počas operácie na adresu jej osoby, ktoré vyvolali nevedomý pocit hanby a bolesti, mlčanie narkózu. Primárnu príčinu bolesti v tomto živote predstavovala práve operácia, ktorá sa absolútne minula účinku, skôr vyvolala opačný efekt pre zdanlivo neopodstatnený negativistický postoj pacientky po nej. Nehypnotickým sedením prostredníctvom voľných asociácií si vybavila vety, ktorými ju označili, mysliac si, že ich nepočuje. Iba jej nevedomie bolo prítomné a to sa k situácii, v ktorej bola vydaná na milosť a nemilosť tým, čo ju nemilosrdne hodnotili, vyjadrilo, keď ju prebúdzali z narkózy, prvou vetou: „Nechajte ma radšej zomrieť.“ Uvedomenie si daných negatívnych nevedomých pocitov cez regres ju priviedlo konečne ku katarzii.

Bagrom na zákopy, pravdou na škriatkov
- Povedz mi, kde je teraz tá víla a škriatkovia? - spýtal sa ma môj mladší brat v predzáhradke domu starých rodičov na dedine, kde sme sa často hrávali ako deti. Pozrela som na domov víly, krík divej ruže a mihajúcich sa škriatkov medzi rozkvitajúcimi drobnými kvietkami a kruto mu oznámila:

- Víly a škriatkovia neexistujú.

Cítila som zodpovednosť staršej sestry pripraviť ho na informácie, ktoré sa určite dozvie od súdružky učiteľky v škole, tak ako ja. A on na mňa uprel uslzené oči, odmietol sa so mnou hrať a ja som so zamračeným čelom v hĺbke srdca plakala s ním.

Neskôr, keď sme sa s ostatnými deťmi na dvore hrali na vojnu, jeden z bratancov horlivo vysvetľoval jazykom dieťaťa, ako sa bagrom dajú vykopať správne jamy na zákopy.

- Odkiaľ to všetko vieš? - zaujímalo ma.

- Veď ja som ho riadil, keď som bol veľký, - vykĺzlo mu bez toho, že by sa zamyslel nad tým, čo vlastne povedal. Spôsobil všeobecný smiech, zarazil sa a nikdy viac už o tom nerozprával.

Zoberte ľuďom ich obrazotvornosť a opájajte sa egoistickou myšlienkou, že ich duša je šťastná. Ak sú tieto rôznorodé príhody naozaj iba výmyslom, odkiaľ sa potom berú? Prečo sme ich dostali do vienka? Preto, aby sme ich logikou potláčali? Odkiaľ sa berie to množstvo príbehov? Sú všetky tie historky v knihách a filmoch naozaj iba hrou fantázie, alebo nevedomými spomienkami na minulosť a budúcnosť a pozitívnou snahou dať im tentoraz šťastný koniec? Prečo niekto túži ísť na konkrétne miesto do Ameriky, Ázie alebo Austrálie a ďalší by tam nešiel ani za všetky peniaze sveta? Prečo má jeden panický strach z hadov, myší, pavúkov, či iných zvierat, predmetov a javov a druhý nie? Zvalíme to len na archetypy kolektívneho nevedomia? Nemožno potvrdiť, ani vyvrátiť jestvovanie minulých životov. Jediné, čo môžeme exaktne dokázať, je fakt, že naše možnosti všetko zmerať a podložiť sú obmedzené rovnako, ako naša existencia. Dokazovať to ale nie je cieľom regresnej terapie.

Neviem, či smrdí viac kôň alebo ja
Jedna pani mi napísala: „Zatiaľ nechcem absolvovať regres. Predsa len je to zásah do psychiky.“ Opak je však pravdou. Zásahom do psychiky bola situácia, ktorá kedysi dávno problém spôsobila, nie tá, ktorá ponúka za plného vedomia a bez hypnózy možnosť vyniesť ju na svetlo a spracovať ju tak, aby na prítomnosť už nemala žiadny nepríjemný dosah. Mnohí majú tendenciu držať sa bolestivej minulosti, učia sa dospieť k poznaniu cez utrpenie fyzického tela alebo psychiky a nedovolia si byť šťastn

Zlatica Mokráňová  viac od autora »
Vaše reakcie [7]