Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Mirka Gučiková | 4.4.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Pocit oranžovej tatrovky

Blank

Ako dieťa som mala úplne jasno v predstave ideálneho narodeninového dňa.

  1. Nemusieť ísť do škôlky/školy.
  2. Byť obklopená ľuďmi, pre ktorých som celý svet.
  3. Dostať dobrú tortu – riadnu čokoládovú, žiadne ružové a jahodové blééé.
  4. Dostať vymyslenú „maličkosť“, ako napríklad plyšového zajaca, ktorý bol svojho času o hlavu vyšší ako ja a maminka ho na bicykli vliekla k nám domov. Alebo oranžovú vyklápaciu tatrovku.

Postupom času oslava narodením naberá úplne iné rozmery. Od bujarých osláv, cez ľútostivé zapíjanie ďalšieho letokruhu, až po úplne zabudnutie.

Môj tohoročný narodeninový deň sa začal až poobede, keď som sa zobudila zo zvláštneho sna o párty s rôznymi druhmi alkoholu, tancujúcimi sedemnásťročnými gaymi na pesničky od Spicegirls a pohľadom na vysvietený Londýn z chlapčenských spŕch intráku na Hampsteade. Nedopitá fľaša Corony na mojom nočnom stolíku sa mi snažila naznačiť, že to asi nebol sen.

Ako keď pustíte práčku na programe E – fast wash, zrýchleným spôsobom som chcela obnoviť svoj včerajší, o rok mladší dizajn. Preskočila som predpranie, pleťové a vlasové masky, dala si rýchlu horúcu sprchu, šampón a kondicionér bojujúci proti rebelujúcim vlasom a za vysoký lesk, vypilníkovala tri zlomené nechty, použila mejkap a bielu ceruzku do vnútorného kútika očí na oklamanie nepriateľa. Takto pripravená, s kávou v ruke, som mohla konečne vytočiť telly discount a zavolať našim, aby mi mohli zagratulovať.

Dôležité sú pocity. Vôbec nevadí, že nemáte videotelefón alebo na skype nepoužívate web kameru. Dôležité je, ako sa cítite, keď telefonujete. Váš hlas prezradí momentálne rozpoloženie, úplne inak zniete, keď sa usmievate. Telefónnymi drôtmi a sieťami sa šíria dobré a zlé vibrácie.

Fast wash nezabral. Napriek celkom príjemnému vzhľadu, ktorý by určite neevokoval debatu o tom, aký život vediem, s akými ľuďmi sa to stýkam, napriek navonok dobrej nálade a iným faktorom, ktoré mali zafarbiť môj hlas do svetlých odtieňov, napriek tomuto všetkému sa vo mne ozvalo sklamané dieťa sťažujúce sa na nedostatok pozornosti, absenciu narodeninovej esemesky, na fakt, že JA volám, aby mi ONI zagratulovali. A namiesto oranžovej tatrovky som dostala prísľub svadobnej výbavy.

Zvykla som si. Všetci sme si zvykli, nie? Pokojne narodeninový deň trávime vzdialení od svojich blízkych, potešia nás esemesky alebo telefonát a venujeme si nejaký chutný darček (kabelka z Luigi collection, s koženými rukoviatkami, úplne nová, v Charity shope za 25 libier a Hornbyho High Fidelity) a je to vybavené.

Ale tento rok sa mi to nezdalo vybavené. Asi starnem alebo čo. Zrazu mi začalo chýbať to smiešne opustenie oslávenca v obývačke pred víkendovým spoločným obedom, gratulanti zoradení od kvetov po bielu obálku, moja sestra, čo podľa tradície ešte vždy všetko schováva za chrbtom, zabalené darčeky aj kyticu, čo bola len pred minútkou vo váze na chodbe. A potom prídu bozky a objatia, obligatórna spodná bielizeň a ponožky, potrebnosti z Avonu, čokoláda a prekvapenie. Malý prípitok a teplá polievka. Toto celé nezaberie viac ako pár minút, ale zrazu mi to chýba, akoby to bola celoročná dovolenka.

Asi starnem, povedala som si a podľa matkinovského návodu na účinný reset mozgu – s ľuďmi, ktorých poznáš, s alkoholom, na ktorý si zvyknutý – bežala som na stretko po tisíc rokoch s kamarátkou, s ktorou akoby sme sa len včera rozlúčili. Pili sme pivo a kecali o živote, o daždi, blbých Anglánoch, dobrých kamarátoch, bláznivých zážitkoch, čapovaní pív a otváraní vínových fliaš, o láskach a hádkach. Môj frajer príjemne zapadol do nášho tajného spolku a skorý večer sa zmenil na skoré ráno na Trafalgarskom námestí. Autobusy nás odviezli na iné konce sveta.

Na narodeninách nezáleží. Záleží na pocitoch. Na tom, aby sme sa aspoň párkrát za rok obklopili blízkymi, mali voľno, dali si riadnu čokoládovú tortu (žiadne zdravé sladkosti a nízkotučné jogurty), obdarili sa na chvíľku pocitom vlastnej výnimočnosti vytvoreným tým, že sa niečo deje iba kvôli nám.

Zvoní telefón. Bežím ho zdvihnúť, strapatá a s fľakom na tričku. Volá maminka a ja sa chválim, že som podľa čínskej kuchárky, ktorú som dostala od spolubývajúcich k narodkám, uvarila svoje prvé kung-pao. Mäsko je presne také chutné a mäkučké ako v čínskej reštaurácii, môj miláčik sa oblizuje ako mačka v reklame na Whiskas. Pijeme české pivo a ja mám konečne pocit oranžovej tatrovky, veľkej a vyklápacej.

Asi starnem alebo čo.



Mirka Gučiková  viac od autora »
Vaše reakcie [14]
:: Súvisiace reklamné odkazy