Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 20.2.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Môže byť umelec morálnou autoritou?

Blank

V piatok som sa stal svedkom zvláštneho rozhovoru. Zvláštneho, lebo sa mi zdal, vzhľadom na miesto a okolnosti, celkom vážny. Šlo v ňom o Nohavicu a jeho spoluprácu s Štb a o to, že jedna zo strán v ňom svoj názor na umelca prehodnocovala a druhá nie, lebo podľa jej vlastných slov „tomu neverí, lebo človek, ktorý píše také hlboké, skvelé a múdre pesničky, nemohol nikoho udávať“. A že čo ja na to, spýtali sa ma diskutujúci, akoby som bol nejaký porotca a ja že nič, že v utorok o tom bude úvodník.

Že Nohavica bol udavač, som prvýkrát počul kedysi vo filmovej škole a bolo mi to jedno, vtedy aj dnes. Tak isto je mi ľahostajná jeho hudba i jeho morálny profil. Už tam a vtedy ma však dosť rozčúlilo spájanie morálneho profilu toho človeka s jeho hudobnou tvorbou. Pritom vôbec neprekáža, že Nohavicu ako hudobníka nepoznám, ani v dobrom, ani v zlom, lebo to jednoducho to nie je moja hudobná šálka kávy a nepoznám ho ani ako človeka. Rozčuľovalo ma, že Nohavica-človek je automaticky spájaný s Nohavicom-hudobníkom a obaja by mali byť akousi morálnou autoritou. V praxi to znamená, že je len jeden Nohavica, hudobne aj morálne, a jeho zlyhanie v jednej oblasti automaticky znevažuje aj druhú oblasť jeho pôsobenia. Ešte jednoduchšie – akoby platilo, že keď by bol Nohavica udavačskou sviňou, znehodnocuje to celú jeho tvorbu. A také čosi sa mi prieči.

Som totiž veľmi hlboko presvedčený o tom, že keď hovoria múzy, morálka mlčí, aj svetonázor, aj osobné, ľudské postoje. Keď je človek umelcom, mizerným, malým, obyčajným aj veľkým, je celkom jedno, akým je človekom, s hodnotou jeho umeleckého diela to nemá nič spoločné. Lebo umelcov vytvára ich dielo, nie ich morálne postoje, alebo to, či jednoducho sú, alebo nie sú dobrými ľuďmi. Hemingway, de Sade, Warhol, Marinetti, Picasso, Dalí, Mozart – koho dnes zaujíma, akí to boli ľudia, či dobrí, či zlí, či boli morálni, nech to znamená čokoľvek? Nikoho. Mám veľmi rád Pabla Nerudu, je to môj druhý najobľúbenejší básnik, a je mi úplne ľahostajné, že bol presvedčený komunista. Génius umelca totiž funguje nezávisle od jeho osobného presvedčenia. Pozor, netvrdím, že z neho nevyrastá, len to osobné presvedčenie v tomto prípade nemôže byť bernou mincou. Vždy to platilo a platí to aj teraz.

Problém vzniká, keď sa človek Parnasu začne angažovať mimo svojho ihriska, keď sa ako umelec začne vyjadrovať nie svojou tvorbou, ale verejným vystupovaním, akoby váhou svojej osobnosti. Michael Stipe sa ospravedlňuje, že je Američan, Bono zjednáva odpustenie dlhu krajinám tretieho sveta, Bob Geldof kŕmi hladujúcich černoškov a Cicciolina sa ponúka Saddámovi. Vtedy sa aj tí najväčší umelci stávajú komickými, avšak nijako to nezhadzuje ich dielo. Alebo by nemalo, lebo umelci sa dajú brať vážne len cez svoje diela, na svojom ihrisku. Preto si ich môžeme vážiť, nech sú ľudsky, akí sú, nech si hovoria, čo chcú, nech udávajú, koho chcú.

Pozor, nerobím si o umelcoch žiadne ilúzie, nakoniec, je to zbierka všetkých, aj tých najohavnejších charakterov, sú na predaj, vierolomní, malicherní, hlúpi, zbabelí, a vždy boli, ale to je úplne jedno, keď tvoria veci, ktorými sa dotýkajú nevypovedateľného. Dívajúc sa na Guernicu je úplne ľahostajné, čo to bolo za človeka, čo ju namaľoval.

Umelcom môžeme odpustiť, akí sú, nie filozofom, nie politikom. Sartre vždy zostane veľký, ale nie ako filozof, ako literát, na rozdiel trebárs od Heideggera, ktorý mohol byť géniom z najväčších, filozofom, ktorý dal svetu skutočné odpovede, len ich nemôžem brať vážne, lebo sú dielom fašistu. Zlyhal morálne ako človek, ktorý nespoznal zlo, naopak, pritakal mu, a nech bol akokoľvek múdry, nedá sa mu to odpustiť, lebo nebol umelec.           

V tej istej filmovej škole, kde som prvý raz počul tú vec o Nohavicovi, som po prvýkrát videl aj Triumf vôle. Keď sa film skončil, v nemom úžase som vyšiel z kinosály a nežiť tu a teraz, ale vtedy a tam, celkom vážne by som sa začal zaujímať o to, kde je prvá náborová kancelária NSDAP, na Hitler Jugend som bol už predsa len trochu starý a na SS príliš neárijského zjavu. Bola Leni Riefenstahlová nacistka? Neviem, ale myslím si, že hej. Nie, som o tom presvedčený, lebo čosi podobne silné sa bez osobného vkladu nedá urobiť. Tá otázka je však úplne bezpredmetná, lebo Riefenstahlová bol veľká filmárka, umelkyňa v tom najpravejšom zmysle slova a jej dielo pretrvá bez ohľadu na ideologický obsah. Alberta Speera nepopravili, dostal dvadsať rokov a to je tak všetko. Správne, mýlil sa, ale bol veľkým architektom, umelcom, a to je čosi, čo prekonáva aj jeho osobné priateľstvo s Hitlerom.

Musíme byť obozretní v kontakte s umením vždy, hoci ono samo osebe nikdy nie je hrozbou. Nemôže byť, už z princípu. Len vďaka hlúposti ľudí pri moci sa umenie hrozbou stáva. Vtedy, keď sa mu ktosi snaží diktovať, zakazovať ho, cenzurovať, zbaviť ho univerzálnosti a metafyzického rozmeru prítomného v ňom akosi prirodzene, už zo samej jeho povahy.

Piesne Jarka Nohavicu sú, aké sú – bez ohľadu na to, čo je ich autor zač. Je hlúpe, keď ich ktosi prestane mať rád len preto, že ich autor bol udavač. Ale pozor, prisudzovať osobe autora rovnaké kvality, aké môžu mať tie piesne, je ešte hlúpejšie, lebo ak by sa tak dialo, ak by umelci získali moc obsiahnutú v ich dielach, mohlo by to dopadnúť, ako to opísal Konrad T. Lewandovski v svojej poviedke Mazal. Tú poviedku milujem, autora nie.  

„Podívejte se, tisíce let politikové nakládali s lidmi podle své vůle. Různými spůsoby manipulovali masou nazývanou lidstvo a tvořili z ní dějiny podle vlastního uznání. My, lidé umění, jsme celou tu dobu měli jen zdobit jejich paláce a starat se jim o zábavu. Nezaujali bychom však raději místa politiků a nevyužívali jejich možnosti pro Umění?“
„Samozřejmě!“ vykřikl kdosi.
„No právě. Jenže dosud to nebylo možné. S výjimkou Nerona, který mohl zapálit Řím jen proto, aby dostal básnickou inspiraci. Proč bychom my umělci měli být horší než politici? Máme přece mnohem lepší představivost než oni. Můžeme tvořit z lidí něco víc než historii. Moc i Umění neuznávají morálku, ale Umění je mnohem širší. Usiluje o Absolutno, které nezávisí na lidstvu, jeho tužbách a omezeních. Vytvořit z lidstva velké Umělecké dílo, Humanum Opus Magnum, ve jménu Umění a pouze pro Umění, bez hloupé racionalizace a moralizování. Není to krása? To je přece nejvyšší z uměleckých cílů! Konečně se našel někdo, kdo ho začal uskutečňovat. Naše doba mu to umožnila!



Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [39]
:: Súvisiace reklamné odkazy