Žijeme vo svete stvorenom ľuďmi s prevažne technickým, alebo aspoň prírodovedným vzdelaním. Dobrých sto rokov sa na nás rúti lavína nových materiálov, nových technologických postupov, nových čistiacich prostriedkov, nových prostriedkov hromadného ničenia neželaných živočíchov, nových prostriedkov maskovania neželaných pachov, nových výživových doplnkov. Niektoré sú fakt dobré, niektoré iba zbytočné a ďalšie rovno nebezpečné. A podaktorí by sme sa v tom radi vyznali.
Vedci a znepokojení občania navrhli princíp predbežnej opatrnosti
Poradia nám vedci? Prírodné vedy si mnohí predstavujú ako exaktné disciplíny, ktoré dávajú jednoznačné odpovede na jednoznačne položené otázky. Lenže tak to chodí iba v idealizovanom prostredí laboratórneho experimentu, pri ktorom dokážeme presne definovať a kontrolovať podmienky. Skutočný svet je zložitejší. Toľko parametrov v ňom je nekontrolovateľných, často dokonca nedefinovateľných, že veda často nedokáže získať ani približne jednoznačné odpovede. A tak opatrní vedci a znepokojení občania navrhli postup, ktorý vošiel do povedomia a do legislatívy pod sofistikovaným názvom princíp predbežnej opatrnosti.
Princíp predbežnej opatrnosti sme uplatňovali skôr, než sme ho pomenovali. Jedným z jeho prvých intuitívnych praktických využití v komunálnej politike bolo uzavretie verejnej studne na Broad Street v Londýne počas epidémie cholery v roku 1854. Presadil ho Dr. John Snow, ktorý bol presvedčený, že cholera sa v tejto štvrti šíri znečistenou vodou. Nevedel to dokázať a ostatní lekári mu neverili. Nevedeli si predstaviť, ako by voda mohla prenášať chorobu. Bacila cholery objavil Robert Koch až v roku 1884. Snow však svoje rozhodnutie presadil – išlo napokon o jedinú studňu, opatrenie nebolo príliš zložité a nezasahovalo do života primnohých – a epidémia cholery ustúpila.
Regulátori čakali na definitívny dôkaz
Približne v tom istom čase v londýnskych továrňach začali používať azbest. Po čase niektorí robotníci ochoreli. V roku 1898 továrenská inšpektorka Lucy Deanová začala tvrdiť, že je to následok vdychovania mikroskopických čiastočiek azbestu. Ani jej neverili a pretože zásah do režimu veľkých tovární je väčší ako zásah do režimu jedinej studne, nepresadila sa. O sto rokov neskôr azbest v Británii zakázali. Vtedy už jeho účinky na ľudské pľúca boli bezpečne dokázané. V prípade azbestu sa princíp predbežnej opatrnosti nepresadil. Zásadný rozdiel bol v čase prejavenia účinku. Nakazenie cholerou sa prejaví v priebehu desiatok hodín. Nákaze azbestom to trvá desiatky rokov. Pravda Dr. Snowa sa ukázala v priebehu niekoľkých dní – epidémia zanikla. Kým ľudia vystavení azbestu ochoreli, súvislosť sa neurčito rozplynula. A regulátori čakali na definitívny dôkaz.
Pár príkladov neopatrnosti pokroku – radiácia, benzén, polychlórované bifenyly
Dejiny technologického pokroku dvadsiateho storočia sú dejinami odmietania princípu predbežnej opatrnosti. Napríklad radiácia. Röntgenové žiarenie objavil Wilhelm Conrad Röntgen v roku 1895 a už v roku 1896 si Thomas Edison všimol, že jeho nadmerné dávky môžu poškodzovať pokožku. Väčšie poškodenia, dokonca úmrtia, ktoré – zdalo sa – so žiarením súviseli, nedali na seba dlho čakať. Po objavení rádioaktivity podozrenie rástlo, ale nadšenie pre novú techniku bolo veľké. Hoci už v roku 1928 vznikla Medzinárodná komisia pre ochranu pred rtg a rádioaktívnym žiarením, až v šesťdesiatych rokoch vznikli záväzné limity pre bezpečné dávky ožiarenia.
Benzén sme začali priemyselne využívať na prelome 18. a 19. storočia. V roku 1897 bol publikovaný prvý článok o aplastickej anémii medzi robotníkmi, ktorí s ním pracovali. Postupne pribúdali články tvrdiace, že benzén môže spôsobiť leukémiu. Prvá odporúčaná maximálna dávka, ktorej možno ľudí vystaviť, bola stanovená v roku 1946. Definitívny dôkaz, že benzén leukémiu spôsobuje, bol publikovaný až v roku 1977.
Polychlórované bifenyly (PCB) boli po prvýkrát syntetizované v roku 1881. Priemyselne sa vo väčšej miere začali využívať v dvadsiatych rokoch minulého storočia a už v tridsiatych rokoch sa objavili náznaky, že by mohli škodiť ľuďom. V šesťdesiatych rokoch sme zistili, že sú všadeprítomné v životnom prostredí. V sedemdesiatych rokoch bolo postupne zakázané používať PCB mimo úplne uzatvorených prevádzok. Ale ešte v roku 1999 kontrola v Belgicku našla kurčatá kontaminované PCB.
Zvažovať, čo by sa mohlo stať, vyžaduje istú tvorivosť
Všetky uvedené prípady – a dalo by sa ich vymenovať oveľa viac – majú jedno spoločné: uplatnenie princípu predbežnej opatrnosti a skorší zásah regulačných orgánov mohli ušetriť veľa ľudského utrpenia a predĺžiť veľa životov. Princíp predbežnej opatrnosti je založený na dvoch predpokladoch: po prvé, existuje potenciálne riziko, že nová technológia alebo aktivita môže spôsobiť škodu; po druhé, neexistujú dostatočné vedecké poznatky, ktoré by umožnili presné vyhodnotenie podstaty a rozsahu škôd. Vtedy sú konkrétne opatrenia na zabránenie tomuto potenciálnemu riziku jednak potrebné a jednak oprávnené.
Neschopnosť pomenovať možné ohrozenia a určiť pravdepodobnosť je nevyhnutnou súčasťou technologického pokroku. Zvažovať, čo by sa mohlo stať, vyžaduje istú tvorivosť. Napríklad pri úvahách o nových chemických látkach sa zameriavame na to, či sú jedovaté, či vyvolávajú alergie, či spôsobujú rakovinu. Komu by napadlo, že niektoré z nich – napríklad spomínané PCB alebo DDT – sú síce z tohto pohľadu úplne bezpečné, ale znižujú až ničia plodnosť samčekov. Sú totiž štruktúrou podobné estrogénom. Kým sme na to prišli, sú už všade v prírode prítomné. Ani pri ich zavádzaní na trh sme princíp predbežnej opatrnosti nevyužili.
Predbežná opatrnosť = prezumpcia viny
Princíp predbežnej opatrnosti možno prirovnať k princípom trestného práva. V trestnom práve platí prezumpcia neviny. Proti sebe stoja žalobca a žalovaný. Ak je žalobca v práve a neuspeje, zločin zostane nepotrestaný. Ak je v práve žalovaný a neuspeje, potrestáme nevinného človeka. V našej spoločnosti považujeme druhú alternatívu, potrestanie nevinného, za horšiu, a preto mu dávame bonus: nemusí dokazovať svoju nevinu, ale žalobca mu musí dokázať vinu.
V situáciách, v ktorých uplatňujeme princíp predbežnej opatrnosti, proti sebe stoja znepokojený občan a výrobca – objaviteľ technológie. Princíp predbežnej opatrnosti znamená prezumpciu viny. Ak je v práve občan, nová technológia či výrobok sú nebezpečné a občan neuspeje, občan nevinne utrpí škodu. Ak je v práve výrobca a nebezpečie je zanedbateľné alebo žiadne a výrobca neuspeje, nedosiahne očakávaný zisk zo zavedenia novej technológie alebo výrobku. Princíp predbežnej opatrnosti uplatňujeme preto, lebo prvú alternatívu považujeme za horšiu. Dávame teda bonus znepokojenému občanovi a ťarchu dôkazu – dôkazu neškodnosti – nechávame na výrobcovi.
Princíp predbežnej opatrnosti nie je iba pojem v diskusii kaviarenských intelektuálov. Dostal sa do viac alebo menej záväzných medzinárodných dohôd a národných i nadnárodných zákonov. Je súčasťou dokumentov OSN ako Konvencia o biodiverzite a Kartagénsky protokol, ale i Maastrichtskej zmluvy. Je dokonca súčasťou Dohody o sanitárnych a fytosanitárnych podmienkach, ktorá je dokumentom WTO, teda organizácie, ktorá nie je známa svojimi environmentálnymi iniciatívami. Je aj v našej legislatíve, napríklad v Zákone o používaní genetických technológií a geneticky modifikovaných organizmov. Na ňom je založený REACH, aj pre nás záväzné nariadenie EÚ o chemikáliách. Byť predbežne opatrný môže byť niekedy nepohodlné. Zdržuje to, upiera nám to okamžité
Ľuba Lacinová viac od autora »
Vaše reakcie [14]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Ovca, čo kladie nepríjemné otázky
Iba slnečný čas sa ráta
Hic furuent leones II. Postupimské námestie.
Čím sa líšia ľudia od ľudí
Chvála pomalosti