TOTO ZOBER A BEŽ!

Bývam v štvrti starousadlíkov, obklopená dôchodcami viac než by naznačovalo celorepublikové percento. Má to svoje výhody. Vidím pred sebou svoje perspektívy, viem, že sa netreba nikam ponáhľať a moje zakorenené presvedčenie, že všetko sa dá vyriešiť, sa môže pravidelne otužovať zrážkami so zážitkovým pesimizmom staršej generácie. Tak som sa nedávno v rámci susedskej konverzácie pred domom dozvedela, že je už v každom prípade všetko v kýbli, lebo ak aj Slováci nakoniec nebudú vo vojne s Maďarmi, tak Irán aj tak vybombarduje Európu a vojnu civilizácií aj tak vyhrajú mohamedáni, ako to predpovedal buď Nostradamus alebo Sibyla alebo obaja.

- Nedá sa s tým ešte niečo spraviť? – spýtala som sa s nádejou a zahľadela sa na výrastkov, čo sa obďaleč ohadzovali blatom. – Predsa len, čo už my, ale tie naše deti by si zaslúžili dostať šancu trochu si požiť.

Pani s nákupnou kabelou ľahostajne pokrčila plecami, že ona s tým nič nemá, že už je neskoro pýtať sa jej na radu, bola by nám dobre poradila pred rokmi, ale vtedy to nikoho nezaujímalo. Pán s baretkou povedal:

- Nemali ste si zrušiť komunistov. Moskvy sa Arabi báli, proti nej by sa neodvážili.

- A do kostola ste mali chodiť, - povedala pani k kabelou.

- Čo už teraz, majú tie satelity, rakety a bomby, mladí Arabi im vyštudovali na Západe a tam sa naučili, ako nás vykynožiť, z nás budú len mastné fľaky tuto všade, ako stojíme, a máme po starostiach. Rovno do neba, - povedal pán s prelepeným okom, volajme ho Žižka. – A zopár šťastných bude v nejakom bunkri a hrať tam mariáš, až kým nepomrú od hladu.

- Ale prosím vás, - zasmiala sa pani s kabelou, čo Žižku povzbudilo, takže dokončil: - Ja nie, ja si robím zásoby.

- Aj ja, - povedala pani s kabelou a poťažkala ju v ruke, že jej ju skoro odtrhlo.

- A čo kupujete? – spýtala som sa.

- Všeličo, - povedala pani s kabelou a skryla ju za chrbát.

Doma som sa zamyslela nad perspektívami svojho prežitia. Mám na skrini papierové škatule z IKEA. Sú na nich nápisy DIPLOMOVKY, VIANOČNÉ OZDOBY a PLAVÁREŇ A POTÁPANIE. Škatuľu TOTO ZOBER A BEŽ nevlastním a vlastne ani neviem, čo by som do nej pre prípad náhlej potreby mala pripraviť. Pasy, kreditné karty a nejaké tie zrolované doláre v gumičke? Tehlu zlata? Alebo maskáče, nepremokavú bundu, fľašu vody, kompas a dozimeter? Treba mi plynovú masku a štyri igelitové sáčky ako na branných cvičeniach v sladkých časoch nácvikov chemických poplachov? Mám si obstarať zbraň a náboje, arabskú konverzáciu pre samoukov alebo skôr nejaké drôty na pasce pre prípadnú preživšiu kontaminovanú zver?

Američania to majú jednoduchšie. Jednak im všeobecný problém ich ohrozenia nikto nezamlčuje, ten sa na nich valí, kedykoľvek zapnú telku, jednak sú na individuálnu zodpovednosť za prežitie seba a svojej rodiny cieľavedome pripravovaní. U nás sme kedysi vedeli len to, že ak by zaútočil imperialistický jastrab, ktosi by zapol sirénu a búchal na koľajnicu, občania by sa niekde zhromaždili, rozdali by sa masky a ktosi by nás odviedol do krytu. Ak by teda ten zodpovedný ktosi nebol práve na dovolenke na Balatone, netrápil by ho hexenšús alebo by nebol ožratý ešte od včera. V Amerike zájdete do obchodu a kúpite si kufríček poslednej záchrany, kde sú baterky, sviečky, rádio a maličká súprava na domácu operáciu mozgu. Kúpite si to a nemusíte špekulovať.

Keď bola v päťdesiatych rokoch vojna v Kórei, môj starý otec nakúpil ryžu a zápalky. Ryža sa spotrebovala v šesťdesiatych rokoch, tie zápalky používame dodnes, dobrá kvalita a prezieravé uskladnenie robia svoje. Keď bola vojna vo Vietname, môj otec povedal, že už nechce mať viac detí, lebo bohvie čo bude. Tak sme len dve. Keď bola studená vojna a v kuse sa niekde písalo o neutrónových bombách, moja malá sestra zúfalo nechcela zomrieť a tak si založila škatuľku poslednej záchrany. ŠPZ nosila so sebou fakt úplne všade a nikomu nechcela ukázať, čo v nej nosí, ale myslím, že to bol nožík, leukoplast, zápalka, päťkoruna a lístok na autobus. Robila pre svoje prežitie, čo mohla.

Žijeme stále v tušení nejakej katastrofy, ktorej nemôžeme zabrániť. Čo môžeme urobiť, okrem žitia takým spôsobom, aby nás neťažilo svedomie, keď už budeme nečakane bolestne zomierať v žiari výbuchov?

Moji prastarí rodičia prežili prvú svetovú vojnu tak, že mali šťastie. Pradedka ako devätnásťročného odvedenca rakúsko–uhorskej armády trafila do hlavy črepina granátu, ale on nezomrel, len sa dostal do talianskeho zajatia a tam sa k nemu správali v rámci možností slušne. Prababičku zase jej mama v pravú chvíľu schovala do pivnice, aby ju neznásilnili. Druhú svetovú vojnu prežili vďaka tomu, že mali zase šťastie a v záhrade zakopané zemiaky a hrniec masti. Babička zas najhoršie chvíle druhej svetovej vojny prežila skrytá pred bombardovaním v ľochoch – vínnych pivniciach za mestom. Boli tam všetci obyvatelia, ležali vedľa seba na slame a perinách a keď sa im minula voda, pili víno. To lepšie, v tom horšom vraj prali malým deťom plienky.

Keď si tak predstavím na mojej skrini papierovú škatuľu TOTO ZOBER A BEŽ, asi by v nej po zvážení skúseností mojich predkov mala byť deka a pár fliaš dobrého vína. To podstatné by sme si aj tak niesli v hlavách, srdciach a rukách. A tiež niekde vo vrecku v podobe nožíka švajčiarskej armády, ktorý mám vždy pri sebe, pretože obsahuje aj nožničky, otvárak, pinzetu a vývrtku a tou by som mohla do steny vyškriabať odkaz pre tých čo prežijú alebo sa narodia až po nás. Po tom víne by nám bolo lepšie na duši a tak by sa ten odkaz možno nezmyselne rýmoval ako to, čo vyrezával opitý Janko Kráľ spadnutý na zemi do spodku ťažkých krčmových stolov. Deka, víno a čaro okamihu, v tom teraz vidím hodnoty, ktorých sa treba držať.

---

Ďalšie články z piatka 22. septembra 2006
Soňa B. Karvayová: Nebo, peklo, jablkový koláč
David Reten: Ten pravý Paparazzi
Imrich Rešeta ml.: Nórsky prienik reality šou a filmu
Ján JoFIX Čičmanec: Reportérka a prasa mimo dobra a zla

Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [51]