Ako som štvorživloval a iné veci

Na 4 živly do Banskej Štiavnice sa vždy rád vraciam. Je to malé mesto s veľkými zákutiami. Zastal tam čas a vôbec mu to nevadí. Moderný rozkvet ruka v ruke s turistickým biznisom tam ešte nedorazili, zdá sa, že sa im ani príliš nechce. Služby sú biedne. Napríklad čašníčka dusila plač – hodinové čakanie na jedlo rozzúri i stoika. A mladý vegetarián chcel bryndzové halušky bez slaniny, priniesla ich po hodine – so slaninou. Ale na špecifickom pôvabe tomuto starobanskému mestečku príliš neubúda. V ovzduší koluje nostalgia zašlých časov, ľudia sú neprebudení, svojskí sťa filmové postavičky.

Niektorí miestni Rómovia dodnes nosia vzadu dlhé vlasy ako voľakedy hokejisti. Väčšina ich býva neďaleko tajchu nad Trojičným námestím. Raz som ich tam stretol asi päťdesiatich. Skákali do vody, smiali sa, diskutovali, popíjali. Namiesto plaviek stačila spodná bielizeň. Aj jablkové víno nám núkali. Cigaretkami som musel núkať. K mestu patrí i drobná staršia potulujúca sa Rómka s veľkými taškami. Kúsok čokolády, čo som jej dal, nezjedla. Podarúnok starostlivo zabalila a odložila. „Ja si nepýtam, ja si nepýtam,“ opakovala so svojskou teatrálnou noblesou. A iné veci.

Artfilmový festivalík 4 živly tomuto malému „filmovému“ artmestu jednoducho šikuje. Banskoštiavnická realita má v sebe niečo filmové, magické. Upršané počasie navyše zvýrazňovalo pocit nostalgie a snenia. Kopce nad mestom lenivo pobafkávali biely opar, ktorým dýchal aj areál banského skanzenu v zovretí lesnatých kopcov. Malo sa tu konať premietanie 30 metrov pod zemou. Hneď po rume v bufete nás zaujala najmä možnosť pozrieť si rôzne druhy kameňov. Potom, po ďalšom rume, sme spolu s miernym dažďom klesali dlhými schodmi do bane Bartolomej – tu sme videli Švankmajerov krátky film Do pivnice. Ešte pred vstupom do úzkych chodieb nám sprievodkyňa porozprávala niekoľko zaujímavostí, vlastne – vysypala ich z rukáva. Najväčší rozruch vyvolal fakt, že kone poháňajúce neviem aké zariadenie strávili v bani celý svoj život. Dostávali sa tam už ako žriebätká, lebo inak by sa neprepchali cez úzke steny chodieb.

Škoda len, že predstavitelia mesta na tento festival tak trochu kašlú. Nečudo, viac ich vzrušoval deň dychovej hudby. Čo sa dá chápať, napokon, bolo celkom fajn sledovať kvetnatú rétoriku rečníkov, miestami pripomínajúcich Kukučínove postavičky, po ktorých nasledovali nielen dychovkové odrhovačky, ale aj staré, celkom šikovné šlágre. Ibaže nezmyselne sa pre túto parádu na hlavnom námestí muselo zrušiť premietanie vo festivalovom kine Akademik.

Do Štiavnice zavítal aj historicky prvý štvorživlový hosť – Holanďan s krásnym menom Gert de Graaff. Predstavil svoj film More, ktoré myslí (Holandsko, 2000).

Vysedávať v amfíku sa pre zlé počasie nedalo, ale No počkaj párty v legendárnej čajovni Klopačka sa vydarila aj napriek pomerne silnému lejaku. Potúžení ľudia tancovali, prípadne skackali a motali sa v sviežom daždi. Vnútri sa živo diskutovalo pri skvelých čajoch, bafkalo sa z vodných fajok, popíjal sa alkohol. Z Klopačky sa zároveň premietal Vlk a zajac na strechu domu, ktorý stál oproti.

Zažiť retro premietanie umrnčanej drnčiacej 16 mm premietačky, konkrétne Siakeľovho Jánošíka z roku 1921, bolo skvelé a vtipné. Je to náramne smiešny film. Pravda, treba ho vnímať predovšetkým historicky. Ale keď Jánošík tam vyzerá ako taký trtko, o jeho milej ani nehovoriac. Celá patetika na čele s hereckou frázou vyvolávala vo mne neustály úškrn. 

4 živly v Banskej Štiavnici boli aj tohto roku magické, nezabudnuteľné, skvelé, hoci nie všetko vyšlo, ako malo. Vlastne vyšlo, keď do dramaturgie zasiahne náhoda, vždy to môžeme vnímať ako prst osudu a tomu sa neradno vzpierať.
Dovidenia o rok.

Ďalšie články zo štvrtka 17. augusta 2006
Dušan Mikušovič: Všetko naj, MTV! 
Ľuba Lacinová: Neznesiteľná ťarcha zomierania
Elena Akácsová: Mladý pán, ja za stovku nelíham!