Psychopatom ľahko a navždy

Bola to šialená láska, o akej sa točia filmy. Ona krásna a vášnivá, on duchaplný a rozorvaný. Obaja odhodlaní takmer na všetko. Tie typy hrdinov, ktorí spolu vykrádajú banky, skáču z útesu alebo zakladajú Las Vegas. Ona ovplyvniteľná a zamilovaná, on psychopat. Mimochodom, keď ide o šialenú lásku, na psychopatov mám tie najlepšie referencie. Nikto iný nevie vyznať svoje city tak intenzívne, presvedčivo a nápadito, nikto iný nelezie po streche, aby vám na ňu napísal Milujem ťa, nedonesie vám tisícpäťsto ruží naraz, nepožiada vás po trojdňovej známosti o ruku, s nikým iným sa vám tak veľmi nechce umrieť navzdory svetu nejakým nezvyčajne romantickým spôsobom. Má to však svoju druhú fázu. Okrem toho, že sa tí dvaja nesmierne milovali, fyzicky, psychicky, aj metaforicky, ju on v priebehu niekoľkých mesiacov presvedčil, že celý jej doterajší život nestojí za nič, že je malomeštiacka chudera, že nič nevie, nič neznamená, že je neurotička, paranoička, schizofrenička, dyslektička a anorektička a že by sa mala ísť liečiť.

Keď sa to medzi nimi skončilo, tá žena sa liečiť šla. Nič iné jej nezostávalo. Bola vychudnutá na kosť, triasla sa na celom tele, počula hlasy a mala pocit, že ju stále jej bývalý sleduje. S pocitom, že je pre ľudstvo dôležitá asi tak ako pásomnica, zašla na psychiatriu, nech s ňou niečo urobia.

Po pár sedeniach jej psychiatrička povedala, že je duševne celkom zdravá a že keď chce, dá jej to aj písomne.

Na tomto príbehu je krásne to, že sa nakoniec našla vyššia inštancia – v tomto prípade diagnostik, čo má na to papier, ktorá dala veci do poriadku, ktorá obeti povedala, ako sa veci majú, ktorá ju ohučanú sugestívnymi rečami psychopatického exfrajera vrátila späť na pevnú zem do jej normálneho života. Kde však hľadať vyššie inštancie, ak vám trebárs matka celé roky tvrdí, že z vás nič poriadne nevyrastie? Kde je nejaký najvyšší posudzovač pôvabu, ktorý by klasifikoval ako krásnu ženu aj dcéru otca, ktorý jej od detstva tvrdil, že je škaredá? Kde je absolútne objektívna inštitúcia, ktorá presvedčí dieťa, že nie je hlúpe, hoci mu to niekoľkokrát povedala pani učiteľka? Alebo kto presvedčí ľudí, ktorým ich bývalí milenci vmietli do tváre, že sú strašní v posteli/nezaslúžia si lásku/nikto s nimi nevydrží/smrdia/nevedia sa bozkávať/majú čosi primalé alebo priveľké? Nikde. Psychiatri majú licenciu len na posudzovanie duševného stavu, nie na veľkosť zadkov a na milovaniahodnosť.

Myslím, že to bol Goebbels, ktorý formuloval myšlienku, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Nenávidený hit miliónkrát vypočutý z rádia si začnete pospevovať a stane sa súčasťou vašej vlastnej minulosti. Raz to budú pre vás „tie roky, keď sme si všetci spievali práve toto a keď som si uvedomil, že zo mňa nemôže byť pilot a nikdy sa nikto do mňa skutočne nezamiluje“. „Že si nemôžem vyberať, pretože na mňa žiadne iné šťastie nečaká.“ „Že by som sa na tú školu aj tak nedostala.“ „Že ak od neho odídem, už si nikoho iného nenájdem.“ „Že si nič iné než toto nezaslúžim.“

Nie všetko, čo vám hovoria iní ľudia, hoci aj z lásky, je vždy pravda. Možno to, čo o nás opakujú, nemá veľa spoločného s nami samotnými, ale s ich predstavou o nás. A tá môže byť od skutočnosti poriadne vzdialená. Mali by sme na to myslieť, ešte kým naše ja splynie s tou mylnou predstavou, pretože v cudzej predstave sa naše ja asi nebude cítiť najlepšie.