O slovenských národných smrtiach

Každodenne sa presviedčam o tom, že existuje niečo ako „slovenský stereotyp smrti“. Hoci už máme všetko, čo inde vo svete: smrteľné dopravné nehody, celú škálu samovrážd, drogové úmrtia, vraždy v domácom prostredí, lúpežné vraždy, sofistikované zbavovanie sa tiel obetí, či prípady aktov X plné otáznikov, máme aj čosi navyše – slovenské špecifické prípady, ktoré stoja za zmienku.

V piatok sa najskôr zastavíme v krčme, potom má Maja narodeniny u nej doma a potom sa uvidí. Tak znela esemeska. Ráno v sobotu našli 19-ročného pisateľa správy sediaceho na lavičke cestári, ktorí šli odhrnúť chodníky v mestskom parku. Sedel opretý o operadlo, na zemi vyzlečená košeľa, kožušinový kabát 10 metrov od lavičky, rukavice na chodníku a čiapka zachytená na konári stromu. S divným úsmevom na tvári, len tak v tielku sedel, akoby čakal v júli na mestský autobus. Bol však február a on bol mŕtvy. Posmrtné škvrny ružovej farby, na tele ani škrabanec a v krvi 1,66 promile alkoholu. Na zomretie samo osebe málo, na podchladenie tak akurát. Jeho kamaráti stihli aj krčmu, aj Maji zaželať dlhý život k okrúhlej dvadsiatke a okolo polnoci navyše country bar na konci mesta. Keď sa niekam presúva tlupa pripitých ľudí, obyčajne nikto nepočíta ovečky pri dverách ďalšieho baru, a tak si ani nikto nevšimne, že jeden chýba. Ten posledný, ktorý ho videl, vypovedal, že sa trošku potácal, stále sa zastavoval, až sa napokon stratil z dohľadu. Alkohol a chlad je smrtiaca kombinácia. Veľmi podceňovaná, a pritom zabíjajúca tak desivo často.

Alkohol je vôbec medzi Slovačou vehikulum všednosti. Spôsobom, akým sa vymykáme z priemeru, akým napokon aj dokážeme nahlas prehovoriť, hoci len v preplnenej krčme, kde nás ťažko počuť. Alkoholom dokonca prejavujeme i lásku, hoci len dvoma fackami pôvodne milovanej žene medzi dverami, ale pánboh zaplať aj za to. Bez ohľadu na národné tradície (napokon, pije sa všade) je alkohol často krutý k svojim poctivým prívržencom. V zimných mesiacoch, v predjarí a na jeseň dáva pocit spaľujúceho tepla. Zhadzujeme preto kabáty, do výšky vyhadzujeme čiapky, strácame rukavice, usedáme na lavičky a slastne zaspávame. Niekde v našom vnútre sa akumulujú okamžité zdroje energie, ktoré však nestačia, tepová frekvencia sa s funkciou času znižuje. Krv je síce plná kyslíka, ale tkanivá ho nevedia použiť, lebo jeho väzba na červené farbivo krvi je pri nízkej teplote pevnejšia. Ešte nám občas klepne medzi dvomi srdcovými sťahmi pár splašených klopaní na nebeskú bránu a je koniec. Smrť na podchladenie v stave opitosti, niekde osamote, v daždi, v snehu a mraze, je akási čistá a hrdinsky slovenská. Je v nej obsiahnutá tragika našej povahy a história samotnej pálenky, ktorá je súčasťou našich životov od počiatku, v priebehu aj vo finále.

Okrem chľastu a paradoxného tepla končiaceho sa podchladením striehne na potácajúceho sa ďalšia nástraha – pády na hlavu. Keby priekopy okolo ciest III. triedy mohli hovoriť, po nociach by sme počuli náreky pätníkov, dopravných značiek a obrubníkov. Keby nám kamene popri cestách povedali o hlavách našich súputníkov, ktoré na ne dopadli, začali by sme si tie šutre možno aj vážiť. Kamene sú príliš ťažké a pritom slabé na rýchlu zmenu polohy podľa dráhy dopadajúcej hlavy. Modlia sa, aby pri tom radšej neboli, keď ich pričinením vznikne zákerné krvácanie medzi obaly mozgu, po ktorom statočný Slovák ešte niekedy vstáva, ešte sa aj čo-to opráši a dotacká do dvora, aby napokon naveky zaspal na schodoch pred dverami. Hovorí sa tomu lucídny interval. Po úraze hlavy sa začína krvou pomaly plniť priestor medzi vnútornou plochou kosti lebky a tvrdým obalom mozgu, krv tlačí pomaly na mozog, reč sa stráca, dych je chrčivý, čo vedie k mylnému dojmu tvrdého, chrápajúceho, často konečného spánku. Teraz teda niečo pre krčmový dohľad alebo opileckým anjelom strážnym: Keď niekto spadne na hlavu a zdá sa nám, že ten pád nebol tlmený reflexom nastavených rúk proti pádu, skúsme zobudiť suseda, čo nepil a má v garáži auto a dovezme našinca do špitálu.     

Ak nás teda nedostal chlad či chľast, ani priekopa, alebo nás neprešiel ležiacich na ceste Karol z prvého dielu denníka frčiaci autom z predvianočnej diskotéky, vedzme, že nie je všetkým nástrahám opileckého života koniec. Doma v teple nás čaká ešte niekoľko bojových hier. Takže kontrolná otázka: Čo urobí podgurážený Slovák vo svojej kuchyni, tak okolo pol tretej ráno? Otvorí chladničku či špajzu, tým najdlhším nožom si odreže slaninu a napichujúc si len tak bez chleba pojedá. Pojedá si pojedá, až sa mu začká a špičkou noža si prebodne jazykovú tepnu. Chytí sa za hrdlo, zhlboka sa nadýchne a pri tom vdýchne trochu krvi. Omodrie a na kuchynskom stole sa zadusí. Zaujímavým javom je aj skutočnosť, že v stave opitosti sme schopní po hmate uchopiť kus surového mäsa a len tak pred spaním si ho vložiť do úst. Neprajem vám pri pitve nájsť v slovenskom hrtane 10 deka surového nepožutého (!) mäsa. Je to tak niečo nezlučiteľné a tragikomické, že mávam pol dňa po nálade z pocitu tak trochu urazenej márnomyseľnosti, že som pitvou nedokázal aspoň klasický dôstojný infarkt. Vždy som miloval latinčinu, do ktorej sa vznešene zmestí toľko banalít o živote, zbytočných dejov, hlúpostí, márnivosti, ale aj príznačných pojmov a zmyslu pre konečný okamih. A tak v prípade zabehnutého mäsa vpisujem do kolónky základnej diagnózy „Mors e bolo“ – smrť zabehnutím.

Minule mi napadlo, že by si slovenské klasické krčmy mohli robiť taký pamätný deň aspoň raz do roka. Chlapi by sa zišli pri sviečke, čašníčka so zlými zubami by si umyla vlasy a na chvíľu vyzula tie biele froté ponožky. Krčmár by si zapol gombík na bruchu. Štamgast pod televízorom by si zas rozopol pod krkom flanelku. Zavreli by sa na okamih dvere od hajzlíkov a všetci by si dali pohárik za všetkých zamrznutých a podchladených, pustilo by sa niečo od Jara Filipa a v zimných a prechodných mesiacoch by sa to končilo desaťdňovou predpoveďou od doktora Iľka s obmedzením sa na lokálne teploty na noc a skoré ráno. Ďalším riešením by bolo nezatvárať krčmy ani po polnoci a stálo by za úvahu vymenovať v každej obci krčmové hliadky vyškolené súdnym lekárom. Ja by som sa hlásil ako lektor, lebo mi je tých slovenských padlých vždy akosi ľúto.

Ďalšie články z pondelka 13. marca 2006
Elena Akácsová: Je vaša práca užitočná?
Peter Pišťanek: Čo boli osemdesiate roky?
Vilma Choteková: V sobotu poobede na africkom safari