Smrť je Viedenčanka

Že smrť je Viedenčanka, tvrdia autori nanajvýš kompetentní. Alfred Komarek a Cornelia Fischerová vo svojom veľkom obrázkovom sprievodcovi s jednoduchým názvom Viedeň (Slovart, Metropoly sveta, 2003). Pre zdôvodnenie svojho tvrdenia si našli argumenty veľmi presvedčivé.
Napríklad na ulici Singerstrasse číslo 11 stojí nájomný dom, v ktorom v minulosti našlo domov 97 rodín. Býval tu dirigent domácej kapely Ferdinanda Raimundu – Vencel Muller. Pre rodinu uhliara Christiana Gluhwurma zložil pieseň na rozlúčku s názvom So leb denn wohl, du stilles Haus (Tak si ži pokojne, ty tichý dom). Snáď ho k tomu inšpirovala skutočnosť, že dom na Singerstrasse, v ktorom bývali, mal aj vlastnú márnicu!
Výraz „pekná mŕtvola“, ktorého autormi sú opäť Viedenčania, svedčiaci o trošku morbídnom uspokojení z krásy trvajúcej aj po smrti, prenikol dokonca do astrológie.
Viedeň má svoje Múzeum pohrebu (Goldeggase 19 v 4. okrese, www.bestattungwien.at). V múzeu vás presvedčia o šetrnosti spojenej s pochovávaním. Vystavená tu je recyklovateľná rakva. Dno má pohyblivé a nebožtík z nej v tej správnej chvíli vkĺzne do jamy. Rakva sa môže opäť použiť.
Iný exponát, ktorý sa sem dostal asi len nedopatrením, je recept na jablkovú štrúdľu. Pozor! Čelná strana je oznámením o úmrtí. Gazdinka pripojila recept možno preto, aby si drahí pozostalí zaspomínali pri kúsku koláča na zosnulého.

Najlepším, pravdepodobne aj najkrajším dôkazom o vrúcnom vzťahu k veciam posmrtným je Viedenský centrálny cintorín. Rovnako ako dnes pri veľkých stavbách, aj v druhej polovici 19. storočia jeho stavbu sprevádzal rozsiahly škandál. Viedenský primátor Dr. Cajetan Felder posunul svojmu známemu, majiteľovi pivovaru, výhodný obchod s pozemkami v oblasti Simmeringu. Pán pivovarník skúpil pozemky od drobných majiteľov a výhodne ich predal mestu. Na peniaze boli ľudia citliví vždy. Keď sa však do chúlostivej viedenskej záležitosti zapojili ako architekti páni Alfred Friedrich Bluntschli a Karl Jonas Mylius z Frankfurtu nad Mohanom, trpezlivosť prešla aj tých najtrpezlivejších. Napriek tomu v roku 1874 Centrálny cintorín slávnostne odovzdali do prevádzky. Ani to však neznamenalo, že sa problémy skončili. Vzdialenosť cintorína od mesta bola pomerne veľká. Ak si uvedomíme, že pohrebné sprievody v tých časoch chodili pešo za rakvou vezenou na smútočnom voze, nesmieme sa čudovať, že často sa polovica smútiacich vrátila unavená späť. Údajne istý humorom nadaný vynálezca prišiel s nápadom vybudovať potrubie, do ktorého by sa zosnulý uložil. Stlačený vzduch napumpovaný do potrubia by ho prepravil na miesto určenia. Taká mŕtvolná potrubná pošta.

Prvý veľký pohrebný akt sa konal 1.11. 1874. Trinásť nebožtíkov doviezli na cintorín konskou železnicou a len jeden jediný z nich bol pochovaný na vlastné náklady. Ostatné pohreby financovalo mesto. Prvým pochovaným bol Jakob Zelzer. Jeho hrob sa dodnes nachádza napravo od administratívnej budovy pri múre cintorína. Jeho poloha je označená ako skupina 0, rad 0, číslo 1.

Nielen samotný cintorín, ale aj jeho kostol sa potýkal s problémami. Myslím, že pamätníci jeho výstavby boli presvedčení o tom, že nikdy stáť nebude. Mestská rada vyhlásila v roku 1870 verejnú súťaž, cieľom ktorej bolo predložiť projekt kostola. V roku 1874 súťaž vyhral mladý, iba 27-ročný architekt Max Hegel. Predložil plán svätostánku neskôr zasväteného Karolovi Boromejskému. Max Hegel nadviazal na architektonické riešenie priestoru záhradných architektov Myliusa a Bluntschliho. Posvätenie základného kameňa, ktorým sa samotná stavba skutočne začala, bolo vykonané až 11. mája 1908 – teda o celých 37 rokov neskôr, ako si mladý architekt prebral svoju cenu za najlepší projekt. Stavbu ukončili napriek jej náročnosti veľmi rýchlo, 14. júna 1911.

Nesmierne ťažkým obdobím pre kostol bola druhá svetová vojna. Zápalná bomba poškodila strechu kostola a mozaikovú výzdobu kupoly. Unikátna mozaika vytvorená z 21 tisíc ručne vyrobených častí nesie na modrom podklade 999 zlatých hviezd. Ak by sa v celom tomto nádhernom secesnom kostole nenachádzala iná výzdoba, iba táto kupola, stačilo by to na to, aby návštevníka úplne uchvátila. Interiér je však zdobený desiatkami obrazov a interiérových doplnkov v umeleckom štýle prelomu 19. a 20. storočia. Žiaľ, pôvodné západné sklenené okno, ktorého autorom bol Leopold Forstner, besnenie 2. svetovej vojny úplne zničilo. Dnes je kostol opäť prístupný a nič nehyzdí jeho krásu. Veľkou omladzovacou kúrou, rekonštrukciou, prešiel ešte v rokoch 1995 až 2000.

Rozprávať o cintoríne a nehovoriť o náhrobkoch by bolo ako navštíviť Paríž a nevidieť Eiffelovu vežu. Najhonosnejšie sú najmä popri prístupovej ceste od hlavnej brány ku kostolu. Neznamená to však, že sú najkrajšie. Krásne a ešte krajšie nájdete roztrúsené po celej ploche cintorína. A stále pribúdajú. Najnovšie dokonca budhistická stúpa. Niektoré sú na náš vkus dosť extravagantné. Napríklad s vyobrazením zosnulého a jeho superluxusného auta. Viac zaujmú náhrobky slávnych. Malý sektor je venovaný výhradne slávnym hudobníkom. Mozartovi, Beethovenovi, Brahmsovi, Straussovcom.

Za chrbtom kostola sa nachádza dokonca vojenský cintorín. Venovaný sovietskym vojakom. Mnohé náhrobky nesú dátum úmrtia po roku 1950. Sovietske vojská svoju sféru záujmu opustili dosť dlho po skončení 2. svetovej vojny.

Viedenský ústredný cintorín je tak trochu učebnicou dejepisu od konca 19. storočia po súčasnosť. Je aj ukážkou stavebných a umeleckých smerov prelomu 19. a 20. storočia. Tiež miestom odpočinku a meditácie. A raz za rok sa mení aj na miesto poľovačiek. Vtedy sem prídu poľovníci z Viedne a v areáli cintorína poľujú na poľnú zver, ktorá tu našla svoje útočisko. Tento cintorín sa svojím spôsobom stal žijúcou súčasťou mesta. Nie je miestom smútku. To je jeho špecifikum a dôkaz zvláštneho, trochu veselého vzťahu Viedenčanov k smrti.

Prehliadkou a fotografovaním cintorína som strávil asi päť hodín. Bolo to málo. Nevidel som nový židovský cintorín, časť venovanú veriacim pravoslávnej cirkvi, starý židovský cintorín som len preletel, v meditačnom parku Ticha a sily som si len zbežne prezrel plastiky venované prírodným živlom. Toto

Ľuboš Vodička  viac od autora »